Je to len osamelý deň. Vonku prší a ja len tak sedím a pijem zelený čaj s medom. Rozmýšľam nad tebou. Nad tým, ako si ma nechal opustenú v tmavej noci. Bolo to pre teba tak jednoduché odísť? Bolo to ľahké odísť s ňou, aj keď si ma videl plakať? Videl si, že som sama a to len kvôli tebe.
Nechcela som sa obracať k minulosti, ale tento upršaný deň mi pripomenul pocity, toho osudového večera. Bola som sama ako teraz. Kvapky dažďa sa kotúľali po mojich vlasoch rovnako, ako moje slzy po mojej tvári. Moje pocity boli plné beznádeje a sklamania. Neskôr prišli výčitky, že za to môžem ja, nie ty. Mohol si za to ty? Ako to vlastne bolo? Snažili sme sa byť si oporou, každý jeden deň. Vždy si ma chcel len pre seba. No nakoniec si to bol ty, kto opustil zradil a sklamal.
Nechcem ti priať nič zlé. Chcela som len odpovede, ale tie neprišli. Musela som sa zmieriť so všetkým čo sa stalo. Najhoršie bolo, zmieriť sa sama so sebou.
Moje myšlienky boli rôzne. Niekedy ma preklínali, neskôr zasa chápali moje všetko čo sa stalo. Nakoniec ale prišiel koniec. Koniec v zmysle končím s trápením. Končím s tebou.
Moje myšlienky sa začali meniť. Začala som si uvedomovať, že som viac ako len chodiaca neupravená a životom strápená troska. Som žena, ktorá má svoje ciele a nemôže dovoliť, aby jej to jeden pokazený vzťah prekazil. Začala som si uvedomovať moju silu. Po čase som vedela vstať z postele s úsmevom na tvári. Znova som začala mať rada svoj život a moju prácu. Prišlo to nečakane. Moje myšlienky a celá ja, zmenila som sa tak rýchlo, ako si ty odišiel.
Bola to správna vec. Som šťastná. Musela som si vytrpieť peklo v tom daždi, ale nakoniec prišlo svitanie v mojej duši. Možno to bolo tým upršaným dňom, ktorý mi pripomenul, že raz príde svetlo.
