Je to mnou?

Otázka, ktorú si kladieme neustále. Všetko nám vychádza, máme priateľov a potom, akoby nastane zlom, kedy sa už viac necítiš dobre vo svojej koži. Necítiš sa dobre pri tých, ktorí tu boli vždy pre teba. Možno je čas niečo zmeniť. Ale čo presne? Vlastný prístup? Priateľov? Alebo celkovo svoj život?

Život na hojdačke pocitov

V tomto období sa cítiš ako na hojdačke. Raz si dole a raz hore. Pritom nevieš, kde ti je lepšie. Najradšej by si sa skryla za všetkých okolo seba, no inokedy vynikneš aj medzi stovkami natlačenými ľuďmi v MHD. Túžiš po samote a sama ju vyhľadávaš. Schovávaš sa do úzadia užívajúc si pokoj a ticho. Pri tom si ani neuvedomíš, že svoju osamelosť dávaš najavo aj do svojho okolia. Priatelia na teba po čase zabudnú, a ty sa cítiš ešte horšie. Ešte viac sama. Myslela si si, že sa to už ani nedá, ale keď vidíš ich šťastné úsmevy na perách bez teba, je ti jasné, že každému je asi predsa len bez teba lepšie. Skloníš hlavu a snažíš sa nemyslieť na tie šťastné chvíle, ktoré si s nimi prežila. Snažíš sa zmieriť s tým tichom, s tou samotou, ktorou sa dobrovoľne obklopuješ.

Prestane ti na všetkom záležať. Si tu len ty vo vlastnej bubline, kde ťa nikto nenájde. Teraz je to ale presne to, čo potrebuješ, pretože nevieš, čo robiť. Si neistá rovnako sebou aj ostatnými. Predsa len, čo ak naozaj nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá?

Na instagrame sa každý deň stretávaš s dokonalými ľuďmi, ktorí sa delia o svoje dokonalé životy. Čo ak to ale také dokonalé nie je? Čo ak si vytvárajú len obraz svojho života, ktorý by chceli mať, ale nemajú. Rovnako ako ty, až na to, že ty nemáš tucha, ako si vytvoriť obraz svojho dokonalého života. Stále tu je niečo, čo nevychádza, niečo, čo ťa zraní. Ty už viac nechceš byť zranená, nechceš sa cítiť zlomená na štvrtiny, a preto sa radšej staneš neviditeľnou. Keď ťa nikto nevidí, keď neexistuješ, nikto si ťa nevšimne, a tak ťa nikto nemôže zraniť.

Samota je to, čo potrebuješ. Každý okolo teba žije, ty ale nemáš chuť žiť. Jediné, čo máš chuť urobiť, je uniknúť od toho prívalu ľudí, ktorí vlastne taktiež nežijú, len všetko prežívajú s tým, čo majú. Ja mám ale pocit, že už nemám nič. Mám strach, že už nikdy nenájdem to, čo mi navždy pomôže premôcť tento strach z ďalšieho sklamania. Som ja tým sklamaním?

Cítim sa ako jedno silné tornádo, ktoré ničí. Cítim sa sama uprostred tmy, hľadajúca to jedno svetlo, ktoré nájde vo mne to, čo naozaj som. Pritom ale vo mne lomcuje milión pocitov, ktoré sa pred tým svetlom snažím ukryť. Pretože aj keď to svetlo raz nájdem, mám strach, že zhasne ako všetko, a ja zas ostanem sama. Nech sa na svet okolo seba pozerám z akéjkoľvek strany, cítim sa sama a stratená.

Jeden človek mi raz povedal, že ma nikto nebude mať rád kvôli tomu, aká som. Pretože okolo seba všetkých odstrkujem. Čo ak mal naozaj pravdu? Všetky tie pocity, pocity samoty, pocity, pri ktorých mám v hlave milión myšlienok a zároveň žiadnu.

Obklopujú ma ľudia, ktorí ma majú radi. Ale stále ma v kútiku duše straší ten pocit, že odo mňa odídu, kvôli mne. Zistia, že si to nezaslúžim a ja tu ostanem už naozaj sama. Teraz je to len pocit, ale čo ak to naozaj bude skutočnosť? Dokážem tomu niekedy zabrániť? Usmievam sa a snažím sa na to nemyslieť. Vždy ma ten pocit ale dobehne, schmatne ma, a ja som zas tam, kde som bola.

Kto by bol povedal, že ťa niekedy dokážu tak veľmi ovplyvniť slová od osoby, na ktorej ti záležalo. V tej chvíli, keď ti niekto povie slová, ktoré ťa neskôr zmenia si to ale neuvedomíš. Presunieš sa cez to. Potom to ale príde. Zamyslíš sa nad tým, čo ak mal naozaj pravdu? Ľudia hovoria, že skutky robia človeka… Ale čo  slová? Slová, ktoré v tebe zasadia toľko pochybností o sebe samej, že začneš robiť skutky, ktoré by si inak nikdy neurobila.

 

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.