Ako by sme de­fi­no­vali šťas­tie? Pre kaž­dého zna­mená niečo iné. Pre nie­koho sú to pe­niaze pre iných zas láska, ro­dina, pria­te­lia. Prav­dou je, že šťas­tie ako také nemá kon­krétnu de­fi­ní­ciu no my sme zvyk­nutí ur­čo­vať mu hra­nice.

Šťas­tie je je­den celý ba­lík pre­po­jený množ­stvom vecí, hmot­ných aj ab­s­trakt­ných, mo­men­tov a si­tu­ácii, ktoré pre­ží­vame. Prečo sa ukra­co­vať tým, že šťas­tie vy­me­dzíme na jednu je­dinú vec, ktorá má podľa nášho hod­no­to­vého reb­ríčka naj­vyš­šiu pri­oritu? Mali by sme ho hľa­dať vo všet­kom, čo nám ži­vot pri­ve­die do cesty. Každý oka­mih strá­vený s ľuďmi, na kto­rých nám zá­leží, vý­lety alebo len dlhé roz­ho­vory sú šťas­tie.

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Keby sa ma nie­kto opý­tal, či som šťastná, mohla by som s kľud­ným sve­do­mím po­ve­dať, že áno. Ne­tvr­dím, že je tu na več­nosť, as­poň nie ply­nule. Dáva si ob­čas pre­stávky. Ne­viem či už je to ne­pí­sané pra­vidlo, že šťas­tie rov­nako ako chvíle smútku sú tu len na oka­mih. Obe tieto emó­cie majú svoj ba­lans a preto treba ich po­mer v na­šich ži­vo­toch vy­vá­žiť. Akosi sa to však vy­va­žuje samé.

Ne­po­chybne každý z nás pri­šiel o veľa vecí, ľudí vo svo­jich ži­vo­toch. Ži­vot ako taký je je­den ob­rov­ský ko­lo­toč, ktorý be­rie aj dáva. Ob­čas však vezme prí­liš a po­da­ruje málo. Stojí nás veľa síl opäť sa po­zvie­chať a práve preto sú tie „dary“ o to vzác­nej­šie. Veľa úde­rov za krátku dobu spô­sobí, že naša schop­nosť ho­je­nia sa spo­malí, ale aj na­priek tomu treba ísť ďa­lej. Bude ešte mnoho si­tu­ácii, ktoré budú tes­to­vať tvoje hra­nice, to, koľko vy­dr­žíš ale aj na­priek všet­kému zlému, čo sa deje tak ako v mo­jom tak aj v tvo­jom ži­vote sa treba za­me­ria­vať najmä na to po­zi­tívne.

Ne­po­ze­raj sa na to akú dlhú cestu ešte mu­síš prejsť. Čo tak sa na oka­mih za­sta­viť a ob­zrieť sa späť na to, čo všetko si už pre­ko­nala. Aký kus cesty si pre­šla a skú­siť byť za to vďačná. Vieš, prob­lém je v tom, že hľa­díme len na to, čo je zlé, čo sa nám ne­po­da­rilo. Ne­us­tále si opa­ku­jeme šance, ktoré sme pre­már­nili, ale tak či onak zrejme to tak malo byť. Máme ešte mnoho času vstať a po­kú­siť sa o re­pa­rát. Ko­niec kon­cov, kto nám to za­káže?

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Ni­kto nemá nad te­bou väč­šiu kon­trolu ako ty sama. Prečo to vy­tú­žené šťas­tie jed­no­du­cho ne­vpus­tíš dnu? Síce nie vždy príde vo forme v akej ho ča­káš, no ne­smieš za­bú­dať na dve zá­kladné veci. Po prvé, treba pri­jať všetko, akú­koľ­vek formu šťas­tia, ktorá ti príde do cesty, či už je to Á-čko zo skúšky alebo len to, že si sa včas po­zrela pod nohy, aby si sa ne­pot­kla. Aj keď sú to ma­lič­kosti, buď za ne vďačná. Druhá vec, ktorá je ne­smierne dô­le­žitá je, že ča­sto­krát ľu­dia alebo veci, ktoré chceš nie sú tie, ktoré sku­točne po­tre­bu­ješ. Ča­som aj tak prí­deš na to, prečo to ne­vyšlo a po­tom si len s ľah­kos­ťou vy­dých­neš.

Mu­síš si jed­no­du­cho zvyk­núť na to, že mô­žeš ro­biť ho­cičo, tento ko­lo­beh ne­za­sta­víš a rov­nako tak pri­jať fakt, že raz za čas prídu aj chvíle, ktoré sa ti ne­budú pá­čiť. Sku­toč­nou vý­zvou je ne­chať tomu voľný prie­beh, pre­stať s tým bo­jo­vať a v ne­po­sled­nom rade ve­dieť sa s tým vy­spo­ria­dať s chlad­nou hla­vou. Ne­snaž sa brá­niť tomu čo má prísť, pre­tože to príde  či chceš alebo nie. Pri­jí­maj veci s po­ko­rou a vďač­nos­ťou, pre­tože aj keď je to niečo zlé, ešte stále si z toho mô­žeš vziať po­nau­če­nie. Ľu­dia, kto­rých vpus­tíš do svojho ži­vota rov­nako ako isté oka­mihy sú tu preto, aby boli buď tvo­jím tes­tom, tres­tom alebo da­rom. Tak či tak tým nič ne­stra­tíš. Stále si ví­ťaz.

Komentáre