Po popieraní prechádzaš do hnevu. Obviňuješ kadekoho navôkol. Hľadáš príčiny a dôvody, ktoré by ti aspoň trošku uľahčili pocit na duši.
Nasleduje vyjednávanie, pri ktorom pátraš po chybách a možných následkoch, prípadne riešeniach. Stále sa v tom „rýpeš“, lebo máš pocit, že ti to pomáha.
Predposledným a najvážnejším štádiom je depresia. Vtedy si začneš myslieť, že tvoj život už nemá cenu, že vlastne nič naokolo teba nemá viac význam. Že nemáš ani ty prečo žiť. V tejto fáze je to veľmi nebezpečné, pretože ak upadneš do hlbokej depresie, môže sa ti niečo naozaj prihodiť. Musíš sa rozprávať s niekým, komu dôveruješ. S takýmito ťažkými životnými situáciami ti najviac pomôže práve takýto človek.
A posledná fáza, pri ktorej konečne začínaš voľne dýchať, je zmierenie. Jednoducho prijmeš to, čo sa stalo, pretože pochopíš, že aj tak sa to nezmení. Už viac nebudeš zažívať žiaľ a trpké depresie. Je jasné, že nikdy na to nezabudneš, ale nenecháš sa tým viac pohlcovať. Ty máš totiž ešte stále dôvod žiť a to si musíš uvedomovať.
Vyrovnanie sa so stratou
Prejsť si stratou blízkej osoby je veľmi náročné, pretože je to v podstate to najhoršie, čo sa ti v živote môže stať. A čo je ešte bolestivejšie, je fakt, že sa s tým nedá už nikdy nič urobiť. Ale nevešaj hlavu. To, že sa s tým zmieriš, neznamená, že si na milovaného zabudla. Len sa jednoducho musíš posunúť ďalej, nesmieš sa zaseknúť na mieste.
Skús si dopriať rozlúčku s osobou, o ktorú si prišla. Napíš jej napríklad list, v ktorom jej porozprávaš o svojej bolesti, o tom, ako veľmi by si chcela ešte zažívať spoločné chvíle alebo jej len rozpovedz, čo si v ten deň robila. Hocičo, pri čom sa budeš cítiť lepšie. Nakoniec môžeš list spáliť a tým akoby si ho vzdušne poslala do neba.
