Pa­mä­táš sa ako nás zo­zná­mil tvoj naj­lepší pria­teľ a jeho snú­be­nica, ktorú som už po­znala nie­koľko ro­kov? Vtedy v ná­kup­nom cen­tre, keď som išla ná­ho­dou s ňou na obed, lebo sa po­tre­bo­vala o nie­čom po­roz­prá­vať.. Hneď sme si v ten mo­ment padli do oka a bolo to jasné kaž­dému z nás.

Do­ká­zali sme sa po­cho­piť aj bez slov, sta­čili nám naše oči a mi­mika tváre. Vy­sta­čila nám jedna la­vička v parku a pre­se­deli sme na nej aj celú jednu letnú noc.

zdroj: unsp­lash.com

Prečo si ostá­val pri mne, keď mi bolo do plaču z tohto ce­lého sveta a po­tre­bo­vala som ob­ja­tie?

Keď som si na­plno uve­do­mila, že ťa mám viac než len rada, dú­fala som, že ty by si mi to v najb­liž­šej dobe po­ve­dal tiež. Nám obom bolo jasné, čo sa s nami odo­hralo za tak krátky čas.

Prečo si to po­ve­dal len svojmu naj­lep­šiemu pria­te­ľovi, ale mne nie?

A to som sa do­zve­dela od neho úpl­nou ná­ho­dou, keď sa ma opý­tal, či si ko­nečne na­bral od­vahu a po­ve­dal mi to. Keď si v ten ve­čer pri­šiel za mnou, mal si oči plné sĺz. Ne­tu­šila som, čo sa odo­hráva v tvo­jich myš­lien­kach. Ne­mohla som sa ťa na nič opý­tať. Za­ká­zal si mi to. Len si ma ob­jal, po­boz­kal a už si krá­čal preč.

Ani tvoj naj­lepší ka­ma­rát ne­ča­kal to, že si len tak zba­líš svoj veľký ku­for, kú­piš le­tenku a zo dňa na deň od­le­tíš na druhú po­lo­vicu ze­me­gule.

zdroj: unsp­lash.com

Uve­do­mu­ješ si, koľko som pre­pla­kala nocí s po­hľa­dom na okno v mo­jej izbe, do kto­rého si často upro­stred noci há­dzal po­tajme ka­mienky, aby si ma mo­hol na chvíľu vi­dieť? A ne­ro­bilo ti to žia­den prob­lém, že si ma vtedy zo­bu­dil, ro­bil si to s úsme­vom na tvári. A predsa sa mi to pá­čilo. Vtedy, keď si mi dal vždy bozk na čelo so slo­vami, že to všetko spo­ločne zvlád­neme.

Ve­dela som, čo cí­tiš, tak prečo si mi to ni­kdy ne­po­ve­dal?

Kto vie, ka­diaľ by sme te­raz obaja krá­čali, ak by si mi to pred­tým po­ve­dal.. Krá­čali by sme spo­ločne jed­nou ces­tou a dr­žali by sme sa za ruky?

Komentáre