My ženy zvykneme byť vo všeobecnosti citlivejšie. Zvykneme veci viac prežívať a zväčša sa to nehanbíme prejaviť aj navonok. Alebo sa nám to nedarí zakryť. Niektorí nás kvôli tomu označujú za hysterky. Aj keď sa na ne niekedy premeníme, nemyslím si, že si už pri miernom prejave emócie zaslúžime túto nálepku. Podľa mňa sú výlevy emócií o mnoho lepšie než to všetko v sebe dusiť. Aspoň človek nevyzerá ako robot, ale tak, že naozaj žije.
Niektoré emócie sú výraznejšie než iné
U mňa je najhorší hnev. Aj keď sa mi nejakým zázrakom podarí ovládnuť výraz tváre, prezradia ma moje oči. Zúžia sa a stmavnú. Niekedy mimovoľne zatnem sánku či päste, až mi zbelejú hánky. To už druhá strana vidí koľká bije. Toľko k nenápadnosti. Niekedy sa mi podarí zadržať hádku a nejako to v sebe udržať. Problém je, že keď sa takýchto momentov naskytne viac, nikdy neviem, čo sa stane spúšťačom. Pomyslená miska pretečie a spustí sa hurikán. Keď sa raz rozbehnem, odnesú si to všetci bez rozdielu. Mňa to potom mrzí a ospravedlňujem sa, lenže to už je neskoro. Najhoršie je, že keď som už priveľmi nahnevaná a snažím sa to ovládnuť, rozplačem sa. Proste môj krik sa sám od seba mení v plač. Som si vedomá toho, že ten hnev musím ovládať, ale proste ten pocit, keď to už konečne nemusím dusiť je to ešte dlhá cesta. Veľmi mi pomáha joga. Naozaj dokáže úplne upokojiť a vyčistiť myseľ i telo. Skvelý je aj napríklad beh alebo akýkoľvek iný šport. V horšom prípade siahnem po sladkom alebo káve.
Plač nie je hanba, nedarí sa ho vždy ukryť
Plač sa u väčšiny ľudí považuje za prejav slabosti. U mužov obzvlášť. Nehovorím, že je správne plakať vždy a všade. Prišli by sme o význam plaču. Je to spôsob, ako sa zbaviť prebytočného stresu a uvoľniť sa. Ventilovať emócie. Nie je správne plač zadržiavať za každú cenu. Nedarí sa nám ho vždy ukryť. Nie je to prejav slabosti, ale sily. Vieme si priznať, že nie sme dokonalí, niečo sa pokazilo a my sme ochotní problém riešiť. Čeliť mu. Je dobré si poplakať a posunúť sa ďalej.
Nenasadzujme si masky a neskrývajme čo cítime
V živote si nemôžeme dovoliť byť vždy úprimní. Najmä v práci či škole. Ak si chceme udržať naše pozície, tak určite nie. Lenže my prestávame byť úprimní aj k našim najbližším. Priateľom, rodine, partnerom. To nie je správne. Aký je zmysel celého toho pretvarovania sa a klamstiev? Nerobme z komára somára. Ale zároveň nemajme strach občas prejaviť čo si naozaj myslíme. Bojíme sa strachu a odsúdenia od iných. Možno nás za to budú mať ľudia dokonca radi. Aj s našimi chybami. Práve tie z nás totiž robia ľudí.
