Den­no­denne krá­čam uli­cami mesta, ces­tu­jem v au­to­buse, se­dím v škol­skej la­vici, se­dím doma na po­steli v svo­jej izbe. No ni­kdy nie sama, vždy s nie­kým. A tým nie­kým si možno aj ty. Ty, ktorý tak­tiež se­díš kde­koľ­vek a v ruke dr­žíš svojho ver­ného spo­loč­níka – MO­BIL.

Na mo­bile nie je nič zlé, práve na­opak. No, čo ten dô­vod, pre ktorý ho väč­šinu dňa po­u­ží­vaš? Je aj na tomto dô­vode všetko v po­riadku? Ur­čite áno. No je aj na ča­so­vej dobe tvojho den­no­den­ného po­u­ží­va­nia tejto so­ciál­nej siete všetko v po­riadku? Mys­lím, že te­raz sa už za­čí­naš možno za­mýš­ľať kam mo­jimi otáz­kami mie­rim. No mý­liš sa. Práve te­raz ťa vy­trh­nem z úvah o tom, že trá­viš prí­liš veľa času s mo­bi­lom v ruke.

www.pe­xels.com

Moja hlavná myš­lienka je tá, ktorú som pred­ne­dáv­nom po­čula od jed­nej ne­me­no­va­nej osoby „Za­kla­da­teľ fa­ce­bo­oku je HRO­BÁR ľud­stva.“ Daná veta znie ešte stále v mo­jich ušiach ako vý­stražný klak­són a núti ma za­mýš­ľať sa nad jej prav­di­vos­ťou. Uve­do­mu­jem si to stále viac a viac.

Ne­mám te­raz na mysli si­tu­ácie, kedy „zá­vis­lá­čim“ a je mi jedno či je ho­dina ma­te­ma­tiky alebo nie. No mám na mysli niečo úplne iné – bude sa ďal­šia ge­ne­rá­cia ešte vô­bec za­mýš­ľať nad tým, že trá­via prí­liš veľa času na so­ciál­nych sie­ťach? Ne­budú ľu­dia čo­raz viac a viac me­nej ci­tovo vy­spelí? Ne­do­padne to na­ozaj tak, že si budú všetky vy­zna­nia lásky, hák­livé otázky pí­sať cez so­ciálne siete? Čo ne­po­vieš do očí, na­pí­šeš na FA­CE­BO­OKU. Tak to dnes chodí, či nie? Česť vý­nim­kám. Nech­cem, aby si ľu­dia ma­sovo zru­šili svoje účty na tejto so­ciál­nej sieti, to vô­bec. Sama to ne­spra­vím, v sku­toč­nosti ma FB veľmi veľa vý­hod, no na­priek tomu ma nie­kedy desí.

www.pe­xels.com

Ne­hne­vajú aj Teba nie­kedy ľu­dia, ktorí sú na in­ter­nete tak veľmi smelí, no v re­a­lite ti slová, ktoré do­kážu na­pí­sať ni­kdy ne­po­ve­dia? A vieš čo? Možno me­dzi nich pat­ríš aj ty. Stačí ti vir­tu­álny kon­takt s ľuďmi. Mno­ho­krát len tak se­díš v miest­nosti pl­nej ľudí a pí­šeš si s oso­bou, ktorá je na dru­hej strane, tej is­tej miest­nosti. Ro­bíme to všetci, je to predsa v dneš­nej dobe nor­málne. Nech­cem tým ur­čite po­ve­dať, aby sme s tým skon­čili. No za­mysli sa.. nie je to ro­man­tické pí­sať si od­kazy na pa­pie­riky? Ten po­cit oča­ká­va­nia, kým príde od­po­veď, ten po­cit re­ál­nosti, keď vi­díš ru­ko­pis dru­hého člo­veka. Len málo z nás do­stane za celý svoj ži­vot list, a ešte me­nej ľudí list na­píše.

Dnes sa stali listy ra­ri­tou. Ob­ja­tia, či bozky na­hra­dili emo­ti­kony. Alebo mi chceš po­ve­dať, že si ni­kdy ni­komu ta­kýto emo­ti­kon či ná­lepku ni­komu ne­pos­lala s pl­ným ve­do­mím, že si sa s týmto člo­ve­kom skoro ni­kdy re­álne ne­roz­prá­vala? Ale áno, viem, ty ho po­znáš…na fa­ce­bo­oku.

www.pe­xels.com

Do­po­siaľ všetky ge­ne­rá­cie pre­žili nád­herné det­stvo. Bo­haté na zá­žitky. Vonku na ulici s ka­ma­rátmi. No čo det­stvo tých ge­ne­rá­cii po nás? Budú ho tvo­riť zá­žitky zo sveta vir­tu­ality? Veď deti sa už dnes za­čí­najú učiť krá­jať ovo­cie cez hry, re­álne zvie­ratá na­hra­dili tie vir­tu­álne. Ta­jom­stvá už ne­mu­síme zve­ro­vať ka­ma­rá­tom, stačí nám nato prog­ram, ktorý sa s nami roz­práva. Hu­dobné ná­stroje už ne­pot­re­bujú mať re­álnu po­do­bi­zeň..

Za­čí­nam sa báť toho, kam to až zájde. Budú sa deti na­šich detí ve­dieť roz­prá­vať me­dzi se­bou? Budú ve­dieť pre­ja­viť svoje city? Ne­začnú sa ná­ho­dou uzat­vá­rať vir­tu­álne man­žels­tvá?☺

Tento člá­nok, nemá byť vý­čit­kou či hro­mad­nou vý­zvou. Má byť len oby­čaj­ným vy­jad­re­ním myš­lie­nok, ktoré ťa majú do­nú­tiť sa za­mys­lieť nad da­nou prob­le­ma­ti­kou dneš­nej doby. 

Komentáre