Takto, pred osem­nás­timi rokmi sa Mar­tin­skou ne­moc­ni­cou roz­lie­hal plač ma­lého no­vo­ro­denca. Bolo to krásne hne­do­oké diev­čatko. Mys­lím si, že aj keď bola na svete len pár se­kúnd, ve­dela čo s ňou bude. Ne­bol to to­tiž oby­čajný no­vo­ro­de­necký rev. Bolo v ňom po­čuť hl­boký smú­tok. Smú­tok z toho, že ne­vi­dela tvár svo­jej mamy, žiadny do­tyk tela o telo, ne­mohla sa pri­sať na bra­davku. Je­diné, čo po­znala bol ma­min hlas a láska, ktorú jej aj s oc­kom dá­vali ce­lých de­väť me­sia­cov.

Diev­čatko bolo dané na adop­ciu. V doj­čen­skom ústave však ne­po­budla dlho. Už po dvoch týžd­ňoch za ňou prišli dvaja krásni mladí ľu­dia. Celú prvú náv­števu sa po­ze­rala na dvere. Chcela ísť preč. Po pár dňoch ju tí dvaja prišli po­zrieť znova a ona sa pr­vý­krát za celý svoj kra­tučký ži­vot usmiala. Na ňu. Na jej novú mamu. Ses­tričky v ústave one­meli od úžasu. Jej noví ro­di­čia však boli v ten mo­ment naj­šťast­nej­šími ľuďmi v ce­lom ves­míre. A tak si ju po pár dňoch strá­ve­ných na úra­doch a ku­po­va­ním vý­ba­vičky zo­brali do­mov.

Ma­ličká rá­stla ako z vody. Svo­jich ro­di­čov na­dov­šetko ľú­bila. Jed­ného dňa šla po ulici spolu s mam­kou a oproti nim pre­chá­dzala te­hotná pani. Ve­čer pred spa­ním sa diev­čatko opý­talo ma­minky či aj ona mala také veľké bruško keď ju ča­kala. Ma­minka jej však s úsme­vom na pe­rách vy­svet­lila, že sa sa na­ro­dila inej ma­minke, ktorá si ju ne­mohla ne­chať. Sľú­bila jej však, že ak ke­dy­koľ­vek bude chcieť jej bio­lo­gickú mamku vy­pát­rať, spolu s oc­kom sú pri­pra­vení jej v tom po­môcť. A tak, jed­ného krás­neho dňa, keď do­vŕ­šilo diev­čatko pät­násť ro­kov, roz­hodla sa, že ich chce spoz­nať. Svoju bio­mamu a bio­ocka.

Po pár dl­hých týžd­ňoch, kedy mu­sela zdo­lá­vať rôzne pre­kážky na­di­šiel deň D. Ko­nečne ich mohla vi­dieť na­živo. Nuž a bolo to najk­raj­šie stret­nu­tie v jej ži­vote. Keď pr­vý­krát ob­jala bio­mamu, mala po­cit akoby sa po­znali od­jak­živa. Všetci boli šťastní. Síce ich ni­kdy na­hlas ne­naz­vala „mama“ a „ocko“, pre­tože tými pre ňu boli adop­tívny ro­di­čia, aj tak ich na­dov­šetko mala rada a mi­lo­vala stret­nu­tia s nimi.

Do­zve­dela sa, že má aj dve ses­try. Dvo­j­ičky. O pri­bližne rok star­šie. Oni však o jej exis­ten­cii za­tiaľ ne­tu­šili. Po­stu­pom času ju však jej bio­lo­gický ro­di­čia za­čali ig­no­ro­vať. Ni­kdy sa ne­doz­ve­dela pravý dô­vod prečo.

@vik­to­riya_ka­boch­kina #wo­mans­look

A post sha­red by WO­MANS­LOOK RUS­SIA 🇷🇺 (@wo­mans­look) on

Včera toto dievča oslá­vilo osem­násť ro­kov. Na­učila sa, že ni­kdy nič ne­treba oča­ká­vať no aj tak. Celý deň dú­fala a priala si len je­diné. Aby sa oz­vali a všetko jej vy­svet­lili. Bo­hu­žiaľ sa tak ne­stalo. A ona te­raz sedí a píše tento list. List pre jej mamu a ocka, ktorí ju po­čali, stra­tili, znova sa na­šli a od­išli.

A viete čo? Chcem Vám len po­ve­dať, že ja som stále tu. A bu­dem re­špek­to­vať aké­koľ­vek vaše roz­hod­nu­tie. Ne­chám Vás tak, ak si to že­láte, len mi pro­sím do­voľte zo­zná­miť sa so ses­trami a vy­svet­lite mi, prečo ste sa roz­hodli ma opäť stra­tiť.

Vaša D.

 

Viac mo­jich člán­kov si mô­žeš pre­čí­tať aj na mo­jom osob­nom blogu  http://www.by­riush.sk

Komentáre