Takto, pred osemnástimi rokmi sa Martinskou nemocnicou rozliehal plač malého novorodenca. Bolo to krásne hnedooké dievčatko. Myslím si, že aj keď bola na svete len pár sekúnd, vedela čo s ňou bude. Nebol to totiž obyčajný novorodenecký rev. Bolo v ňom počuť hlboký smútok. Smútok z toho, že nevidela tvár svojej mamy, žiadny dotyk tela o telo, nemohla sa prisať na bradavku. Jediné, čo poznala bol mamin hlas a láska, ktorú jej aj s ockom dávali celých deväť mesiacov.
Dievčatko bolo dané na adopciu. V dojčenskom ústave však nepobudla dlho. Už po dvoch týždňoch za ňou prišli dvaja krásni mladí ľudia. Celú prvú návštevu sa pozerala na dvere. Chcela ísť preč. Po pár dňoch ju tí dvaja prišli pozrieť znova a ona sa prvýkrát za celý svoj kratučký život usmiala. Na ňu. Na jej novú mamu. Sestričky v ústave onemeli od úžasu. Jej noví rodičia však boli v ten moment najšťastnejšími ľuďmi v celom vesmíre. A tak si ju po pár dňoch strávených na úradoch a kupovaním výbavičky zobrali domov.
Maličká rástla ako z vody. Svojich rodičov nadovšetko ľúbila. Jedného dňa šla po ulici spolu s mamkou a oproti nim prechádzala tehotná pani. Večer pred spaním sa dievčatko opýtalo maminky či aj ona mala také veľké bruško keď ju čakala. Maminka jej však s úsmevom na perách vysvetlila, že sa sa narodila inej maminke, ktorá si ju nemohla nechať. Sľúbila jej však, že ak kedykoľvek bude chcieť jej biologickú mamku vypátrať, spolu s ockom sú pripravení jej v tom pomôcť. A tak, jedného krásneho dňa, keď dovŕšilo dievčatko pätnásť rokov, rozhodla sa, že ich chce spoznať. Svoju biomamu a bioocka.
Po pár dlhých týždňoch, kedy musela zdolávať rôzne prekážky nadišiel deň D. Konečne ich mohla vidieť naživo. Nuž a bolo to najkrajšie stretnutie v jej živote. Keď prvýkrát objala biomamu, mala pocit akoby sa poznali odjakživa. Všetci boli šťastní. Síce ich nikdy nahlas nenazvala „mama“ a „ocko“, pretože tými pre ňu boli adoptívny rodičia, aj tak ich nadovšetko mala rada a milovala stretnutia s nimi.
Dozvedela sa, že má aj dve sestry. Dvojičky. O približne rok staršie. Oni však o jej existencii zatiaľ netušili. Postupom času ju však jej biologický rodičia začali ignorovať. Nikdy sa nedozvedela pravý dôvod prečo.
Včera toto dievča oslávilo osemnásť rokov. Naučila sa, že nikdy nič netreba očakávať no aj tak. Celý deň dúfala a priala si len jediné. Aby sa ozvali a všetko jej vysvetlili. Bohužiaľ sa tak nestalo. A ona teraz sedí a píše tento list. List pre jej mamu a ocka, ktorí ju počali, stratili, znova sa našli a odišli.
A viete čo? Chcem Vám len povedať, že ja som stále tu. A budem rešpektovať akékoľvek vaše rozhodnutie. Nechám Vás tak, ak si to želáte, len mi prosím dovoľte zoznámiť sa so sestrami a vysvetlite mi, prečo ste sa rozhodli ma opäť stratiť.
Vaša D.
Viac mojich článkov si môžeš prečítať aj na mojom osobnom blogu http://www.byriush.sk
