Dneska som mala opäť chvíľku pre seba a pri takomto momente často vezmem psa a ideme do lesa len tak na prechádzku. Pravda však je, že sa snažím aspoň na moment odísť od všetkého a byť sama so sebou, sama s prírodou. Možno som divná, ale ja to naozaj potrebujem. Veľmi ma to dobíja, poskytuje mi to energiu, útočisko, ktoré je neodmysliteľnou súčasťou môjho ževraj drahocenného života.

Niekedy len tak kráčam a kričím, nedýcham, rozprávam sa s mojím štvornohým priateľom. Toto je ten správny liek na dušu a na myseľ. Je to presne ta chvíľa kedy cítim, že Boh na mňa rozpráva. Nie v kostole, ale v prírode, keď nič ľudské nie je počuť len šum lístia, spev vtákov či šepot vetra. Vtedy cítim, že som k nemu najbližšie ako sa len dá na tomto pozemskom svete. Stále objavujem svoje limity a pracujem na tomto vzácnom vzťahu, ktorý predstavuje pre mňa poklad, a s ktorým v poslednej dobe neprichádzam príliš do styku, proste nedokážem naskočiť na Ten správny vlak.

zdroj: pexels.com