Dneska som mala opäť chvíľku pre seba a pri ta­komto mo­mente často vez­mem psa a ideme do lesa len tak na pre­chádzku. Pravda však je, že sa sna­žím as­poň na mo­ment od­ísť od všet­kého a byť sama so se­bou, sama s prí­ro­dou. Možno som divná, ale ja to na­ozaj po­tre­bu­jem. Veľmi ma to do­bíja, po­sky­tuje mi to ener­giu, úto­čisko, ktoré je ne­od­mys­li­teľ­nou sú­čas­ťou môjho žev­raj dra­ho­cen­ného ži­vota.

Nie­kedy len tak krá­čam a kri­čím, ne­dý­cham, roz­prá­vam sa s mo­jím štvor­no­hým pria­te­ľom. Toto je ten správny liek na dušu a na my­seľ. Je to presne ta chvíľa kedy cí­tim, že Boh na mňa roz­práva. Nie v kos­tole, ale v prí­rode, keď nič ľud­ské nie je po­čuť len šum lís­tia, spev vtá­kov či še­pot vetra. Vtedy cí­tim, že som k nemu najb­liž­šie ako sa len dá na tomto po­zem­skom svete. Stále ob­ja­vu­jem svoje li­mity a pra­cu­jem na tomto vzác­nom vzťahu, ktorý pred­sta­vuje pre mňa po­klad, a s kto­rým v po­sled­nej dobe ne­pri­chá­dzam prí­liš do styku, proste ne­do­ká­žem na­sko­čiť na Ten správny vlak.

zdroj: pe­xels.com pe­xels.com

Mám po­cit, že cho­dím do­kola a nič sa ne­mení, nič sa ne­deje, ni­kto ne­re­a­guje všetci ži­jeme vo vlast­nej bub­line, ktorá pred­sta­vuje in­di­vi­du­álne množ­stvo prob­lé­mov. V po­sled­nej dobe a viem, že sa to ne­týka len mňa, ale cí­tim ne­is­totu a miernu úz­kosť. Prečo vlastne? Je to preto lebo ma vy­ho­dili zo školy, či preto že doma ma ne­čaká žiadna pod­pora a som una­vená z ne­us­tá­leho boja, ktorý ve­diem s mo­jím ot­com. Nie, je to zrnko, kvapka toho všet­kého čo robí tu moju ra­ko­vinu v tele. Ne­pot­re­bu­jem che­mo­te­ra­piu! Dô­vod toho všet­kého môže byť kludne ne­is­tota a mierny strach z bu­dúc­nosti, tlak spo­loč­nosti , ktorý ma tlačí k stene tak silno, že mám prob­lém sa na­dých­nuť. Pa­dám a ne­do­ká­žem sa chy­tiť zá­chran­ného lana. Často si kla­diem otázku či ma na dru­hej strane čaká moje zá­chranné lano, kde mám is­totu, kde be­riem tu od­vahu, ná­dej?

Prav­dou je, že kri­čím, vo vnútri svojho Ja a viem, že nie som v po­riadku ten zvláštny tlak na duši, ten zvláštny ne­po­koj, chaos v mo­jej hlave. Ne­do­ká­žem presne de­fi­no­vať čo to je, čím to je, kde je vlastne jadro tohto prob­lému, kde to vzniklo?! Ale ak sa ne­spa­mä­tám zrú­tim sa čo­skoro ako dom­ček z ka­riet…