Drahý, ne­bu­deš to mať so mnou vždy ľahké. Lebo nie­len ži­vot, ale aj vzťah je ako sí­nu­so­ida- raz si hore, raz si dole. Ob­čas sa bu­deme bláz­nivo mi­lo­vať a ob­čas sa bu­deme mať chuť na­vzá­jom za­biť. Ale pro­sím, ne­vzdá­vaj to so mnou, pre­tože ako­koľ­vek to bude ťažké, my sa z tých chu­má­čov lásky vy­mo­táme.

Nie vždy bu­dem mať dobrú ná­ladu a nie vždy sa bu­dem usmie­vať od ucha k uchu. Nie­kedy bu­dem mať jed­no­du­cho zlý deň, rov­nako ako ty. Snáď tie zlé dni ne­bu­deme mať na­raz. Ob­čas bu­dem zni­čená zo školy alebo z práce, alebo sa mi niečo ne­po­darí a ne­bu­dem mať na nič chuť. Nech­tiac to po­tom možno pre­ne­siem aj na teba, bu­dem ne­vrlá a všetko mi bude va­diť. Viem, že aj v tom zmätku osta­neš, no pro­sím, utvr­dzuj ma o tom. Ob­jím ma a po­vedz, že aj keď mám po­cit, že sa mi všetko rúti a nič ne­z­vlá­dam, že pre teba bu­dem stále hr­dinka.

Som ty­pická žena a tiež ma sem-tam pre­padne po­cit, že nie som do­sta­točne pekná, chudá, ši­kovná… Ostaň v ta­kýchto chví­ľach so mnou tr­pez­livý, a len mi mi­li­ón­ty­krát pri­po­meň, že v tom na­ozaj nie som tučná, že na­ozaj ne­musí byť všetko vždy do­ko­nalé, a že veci zvlá­dam do­sta­točne rýchlo. Pre­tože tr­pím ta­kým tým per­fek­ci­oniz­mom, že všetko musí byť tip-top. Mu­sím sti­hnúť byť dob­rou par­tner­kou, ka­ma­rát­kou, dcé­rou, mat­kou. A po­tom ty len po­zo­ru­ješ, ako stre­su­jem, ako be­hám po ku­chyni, ako ne­zmy­selne po tebe kri­čím, pre­tože si v hlave vy­tvá­ram tie moje ob­rov­ské oča­ká­va­nia a ná­roky sama na seba, čo všetko mu­sím. Len ma za­stav a upo­koj, že som dosť, a že mô­žem spo­ma­liť. Že ne­mu­sím byť na seba taká prí­sna, a že aj na­priek tomu ma bu­deš mi­lo­vať.

A zase po­tom príde fáza, kedy bu­dem re­zig­no­vať. Prí­deš z práce a na stole ťa ne­bude ča­kať ve­čera a vo­ňavé ko­láče ako ob­vykle. Ne­bude upra­tané a ja ne­bu­dem kvôli tomu streč­ko­vať ako vždy. Náj­deš ma na gauči s „kýb­lom“ zmrz­liny, možno upla­kanú, možno ml­čiacu, možno sa k tebe hneď s pla­čom roz­beh­nem, možno len bu­dem za­hĺbená do seba, že si ani ne­všim­nem, že si pri­šiel.

Bu­dem nad všet­kým roz­mýš­ľať a zrazu mi bude jedno, že mr­víš na gauč, že si zase ne­zav­rel bránu, že mi mľas­káš do ucha. Vtedy ma len vy­po­čuj. Aj keby ti roz­prá­vam akú­koľ­vek bl­bosť, že su­seda pri­vrela mo­týla do dverí, a chu­dá­čik už ni­kdy ne­vz­lietne, alebo že ka­ma­rátky dcéra ses­ter­nice opus­til pria­teľ a ja jej ne­viem po­môcť, alebo niečo po­dobne ne­zmy­selné, pro­sím, len si ma pri­túl a mňa to prejde. Ne­boj sa, keď sa vy­roz­prá­vam, bude mi lep­šie. A áno, znovu mi bude va­diť, že si mi trú­siš omr­vinky na moju ob­ľú­benú deku.

Komentáre