Prí­liš veľa od­púš­ťam. Prí­liš ve­ľa­krát dá­vam druhé šance. Ne­chala som, aby mi ľu­dia (a zvlášť muži) ub­lí­žili znovu a znovu. Za­kaž­dým, keď ľu­dia ho­vo­ria, že niečo ľu­tujú, ve­rím im a sú­hla­sím s ich ospra­vedl­ne­ním. Za­kaž­dým, keď sa ospra­vedl­ňujú, be­riem ich za slovo.

Druhé šance dá­vam ľu­dom, na kto­rých mi zá­leží. Veľmi. Vo vzťa­hoch ob­zvlášť. Som asi prí­liš mi­lu­júci člo­vek a mám rada lásku. Mi­lu­jem, ak sa cí­tim mi­lo­vaná a aj to, keď mô­žem mi­lo­vať nie­koho ja. 

Od­púš­ťam, ale nie som hlúpa. Mám jemné srdce, ale viem kedy stačí a kedy má už skla­maní dosť. 

Preto je čas, aby som od­išla od muža, ktorý mi spô­so­buje viac sta­rostí ako ra­dostí. Preto je čas, aby som od­išla od muža, pri kto­rom viac pla­čem ako sa usmie­vam.

Dala som mu ne­spo­četne veľa šancí na to, aby to na­pra­vil. Aby mi na­ozaj uká­zal, že ma mi­luje. Aby do­ká­zal svoje ospra­vedl­ne­nie skut­kami. Aby mi uká­zal, že svoje slová mys­lel vážne.

No ne­dám mu už šancu na to, aby mi znova ub­lí­žil.

Ne­dám mu šancu na to, aby mi znovu zlo­mil moje srdce. Kto ho má po­tom dá­vať do­kopy? Pre­tože na­priek tomu, koľko šancí som mu dala, ne­po­lep­šil sa. Nič sa z toho ne­nau­čil. Nič z toho, čo som po­ve­dala, si ne­zob­ral k srdcu. Ne­vy­rás­tol.

Ne­mô­žem uro­biť veľa. Všetko čo mô­žem uro­biť, je to, že od­ídem.

Ne­mô­žem ho mať znovu v mo­jom srdci, pre­tože viem, že by som sa len zby­točne trá­pila. Trá­pila by som sa a na­ďa­lej by som mu od­púš­ťala s tým, že sa po­lepší. No pravda je taká, že sa ni­kdy ne­po­lepší. As­poň nie pri mne.

Aj keď som v mi­nu­losti uro­bila veľa chýb, za ktoré te­raz ne­siem zod­po­ved­nosť, ďal­šiu už ne­uro­bím. Nie je to fér, že ja dá­vam toľko veľa šancí a mne ni­kto nedá ani len tú druhú.

Drahá, ne­dá­vaj ľu­dom veľa šancí, ak vi­díš, že sa vô­bec ne­me­nia. Tí ľu­dia ti za to ne­stoja. 

Komentáre