Bola som tam, a ty si bol tu. Boli sme dvaja neskúsení a nezrelí, no predsa sme to boli my. Tí, ktorí boli spolu proti celému svetu. Nech už sme boli kdekoľvek a s kýmkoľvek. To podstatné tam bolo. Usmieval si sa na mňa, keď ja som sa mračila, pretože si opäť na niečo zabudol. Vedela som, že v niektorých veciach na teba prosto nie je spoľah, no aj tak som ťa ľúbila. Celého a so všetkým, čo si mal a čím si bol. To, čo si pre mňa znamenal, bolo nič v porovnaní s inými dôležitými vecami.

Dala som ti všetko, čo som v tej chvíli mala. Svoje srdce aj svoju hlavu. Svoje myšlienky, svoj strach, svoje obavy a svoje telo. No nestačilo to. Bolo to stále málo a ja som hľadala chyby v sebe. Veď predsa v kom inom, keď ty si bol pre mňa celý vesmír? Bola som zúfalá a frustrovaná z večného hľadania a bádania. Čo je zlé, čo som spravila, čo nefunguje a prečo…

zdroj: Photo by Everton Nobrega from Pexels

Ale už tomu rozumiem. Jednoducho som nebola po čase pre teba tá jediná. Je predsa mnoho krásnych a lepších žien ako som ja. Máš si z čoho vyberať. Tak prečo by si mal ostať práve pri mne? Pri tej, čo len neustále pochybuje a hľadá v sebe chyby?

Nie je prečo zostávať a ja ti už nemám čo viac ponúknuť. Už som ti dala všetko. Vtedy, pamätáš? Uprostred toho jarného, slnečného dňa, kedy všetko kvitlo a príroda ožívala. Ležali sem vedľa seba a počúvali tie krásne zvuky. Cítili tú zmes nových, rozkvitnutých vôní. Vtáci lietali vysoko na oblohe a moje oči sa dívali na do tých tvojich. Boli modré a hlboké ako studňa. Tie oči ktoré, ma privádzali do rozpakov, hoci aj počas mlčania. Na tú krásnu tvár, ktorá mi už ale nepatrí, pretože patrí jej. Tej jedinej.

Komentáre