Bola som tam, a ty si bol tu. Boli sme dvaja ne­skú­sení a ne­zrelí, no predsa sme to boli my. Tí, ktorí boli spolu proti ce­lému svetu. Nech už sme boli kde­koľ­vek a s kým­koľ­vek. To pod­statné tam bolo. Usmie­val si sa na mňa, keď ja som sa mra­čila, pre­tože si opäť na niečo za­bu­dol. Ve­dela som, že v nie­kto­rých ve­ciach na teba prosto nie je spo­ľah, no aj tak som ťa ľú­bila. Ce­lého a so všet­kým, čo si mal a čím si bol. To, čo si pre mňa zna­me­nal, bolo nič v po­rov­naní s inými dô­le­ži­tými ve­cami.

Dala som ti všetko, čo som v tej chvíli mala. Svoje srdce aj svoju hlavu. Svoje myš­lienky, svoj strach, svoje obavy a svoje telo. No ne­sta­čilo to. Bolo to stále málo a ja som hľa­dala chyby v sebe. Veď predsa v kom inom, keď ty si bol pre mňa celý ves­mír? Bola som zú­falá a frus­tro­vaná z več­ného hľa­da­nia a bá­da­nia. Čo je zlé, čo som spra­vila, čo ne­fun­guje a prečo…

zdroj: Photo by Ever­ton Nob­rega from Pe­xels

Ale už tomu roz­umiem. Jed­no­du­cho som ne­bola po čase pre teba tá je­diná. Je predsa mnoho krás­nych a lep­ších žien ako som ja. Máš si z čoho vy­be­rať. Tak prečo by si mal ostať práve pri mne? Pri tej, čo len ne­us­tále po­chy­buje a hľadá v sebe chyby?

Nie je prečo zo­stá­vať a ja ti už ne­mám čo viac po­núk­nuť. Už som ti dala všetko. Vtedy, pa­mä­táš? Upro­stred toho jar­ného, sl­neč­ného dňa, kedy všetko kvitlo a prí­roda oží­vala. Le­žali sem vedľa seba a po­čú­vali tie krásne zvuky. Cí­tili tú zmes no­vých, rozk­vit­nu­tých vôní. Vtáci lie­tali vy­soko na ob­lohe a moje oči sa dí­vali na do tých tvo­jich. Boli modré a hl­boké ako studňa. Tie oči ktoré, ma pri­vá­dzali do roz­pa­kov, hoci aj po­čas ml­ča­nia. Na tú krásnu tvár, ktorá mi už ale ne­patrí, pre­tože patrí jej. Tej je­di­nej.

Komentáre