Za­čala som sa du­siť. Náhla vlna mo­jich emó­cií  vy­buchla. Toľko  po­tlá­čaná  sla­bosť, raz mu­sela ot­vo­riť dvere, aj keď som ne­ve­domky ve­dela, čo za nimi je alebo sa len za­čína  tvo­riť. Chcela som utiecť, pred všet­kým, pred se­bou. Ne­ve­dela som ale kam.„Mi­lu­ješ alebo ne­mi­lu­ješ?“ Exis­tuje vô­bec  ne­jaká iná  otázka v dl­ho­trva­jú­com sa vzťahu? Podľa mňa nie. Ra­dar, ktorý sa ozve náhle. Už tam nie sú ani mo­týle, ktoré boli .

Boli vlastne ? Takto to fun­guje stále ? Do konca ži­vota sa biť s per­spek­tí­vou nie­čoho ale ne­viete vlastne  čoho? Na oka­mih vzliet­nuť  a byť späť sama so se­bou, sama vo svete pl­nom ľudí a znova si na oka­mih ve­riť a byť sama za seba. Sama bo­jo­vať  za svoj ná­zor, so vztý­če­nou hla­vou uspieť v ži­vote so svo­jim me­nom. So svo­jim rod­ným me­nom. Pre­ru­šené ka­ma­rát­stva zo­stali uzav­reté,  spo­mienka  na tie ulie­tané dni pl­ného smie­chu a toľ­kej ra­dosti. Štipky nie­čoho čo te­raz chýba v tom mo­jom. Te­raz som sa ocitla v tom kruhu opäť. Nech­cem si brať niečo čo mi je pri­ro­dzené. Se­deli sme zase ako pred­tým, presne ako vtedy, pred­be­hnúť vzťahy, ktoré sú te­raz, pred­be­hnúť za­du­bené roky, v kto­rých sme je­den pre dru­hého ne­jes­tvo­vali a znova sa vi­dieť.

Znova vi­dieť svoj od­raz v ich očiach. Ru­kou si má­vať pred no­som. Po­hár ma­li­novky  vy­s­trie­dal po­há­rik vína a det­ské vý­razy  sa stra­tili v tých do­spe­lých. Ich úsmevy ma fas­ci­no­vali viac než pred­tým. Asi preto akú hl­bokú rolu v mo­jom ži­vote mo­men­tálne zo­hrá­vali. Znovu som sa cí­tila na se­dem­násť a znovu som mala po­cit že nie­kam pat­rím. Pat­riť bez žiad­nych in­tríg a bez žiad­nych oso­čo­vaní. Chvíľka kľudu mnou za­má­vala keď som sa za­po­ze­rala mimo stôl. Aké fajn to bolo. Brali sme sa ako sa­moz­rej­mosť. Te­raz som na­šla v oka­mihu po­cit bez­pe­čia. Te­šili sme sa je­den z dru­hého. Naše ne­spú­tané trio. Ona, on a ja. Ne­rie­šili sme čas, iba sme se­deli a v kú­tiku duše nemo sle­do­vali je­den dru­hého.

A predsa, stále sme mali o čom, ako pred­tým. Pre­sko­čili sme roky, ako keby to bolo včera keď sme sa na aute pre­vá­žali, ne­ve­deli čo s ča­som a vy­chut­ná­vali sme si vôňu let­ného ve­čera. Po­kojne  by som opäť cho­dila po ulici bosá, za tú voľ­nosť by som do­ká­zala bo­jo­vať opäť. Aku­rát že vtedy som bo­jo­vať ne­mu­sela.  Ako vtedy sme se­deli na ih­risku, po­ze­rali na ob­lohu a ho­vo­rili si, že nám nič ne­chýba. Ale te­raz áno. Chýba nám na tom všetko.  Je­diné čo nám do­ká­zalo ve­čer pre­ka­ziť bola mrz­núca zima tam vonku. Pusa, ob­ja­tie  a každý svo­jou ces­tou. A tam to kon­čilo. Pre­vzali sme zod­po­ved­nosť spolu s ve­kom…

Komentáre