Začala som sa dusiť. Náhla vlna mojich emócií  vybuchla. Toľko  potláčaná  slabosť, raz musela otvoriť dvere, aj keď som nevedomky vedela, čo za nimi je alebo sa len začína  tvoriť. Chcela som utiecť, pred všetkým, pred sebou. Nevedela som ale kam.„Miluješ alebo nemiluješ?“ Existuje vôbec  nejaká iná  otázka v dlhotrvajúcom sa vzťahu? Podľa mňa nie. Radar, ktorý sa ozve náhle. Už tam nie sú ani motýle, ktoré boli .

Boli vlastne ? Takto to funguje stále ? Do konca života sa biť s perspektívou niečoho ale neviete vlastne  čoho? Na okamih vzlietnuť  a byť späť sama so sebou, sama vo svete plnom ľudí a znova si na okamih veriť a byť sama za seba. Sama bojovať  za svoj názor, so vztýčenou hlavou uspieť v živote so svojim menom. So svojim rodným menom. Prerušené kamarátstva zostali uzavreté,  spomienka  na tie ulietané dni plného smiechu a toľkej radosti. Štipky niečoho čo teraz chýba v tom mojom. Teraz som sa ocitla v tom kruhu opäť. Nechcem si brať niečo čo mi je prirodzené. Sedeli sme zase ako predtým, presne ako vtedy, predbehnúť vzťahy, ktoré sú teraz, predbehnúť zadubené roky, v ktorých sme jeden pre druhého nejestvovali a znova sa vidieť.

Znova vidieť svoj odraz v ich očiach. Rukou si mávať pred nosom. Pohár malinovky  vystriedal pohárik vína a detské výrazy  sa stratili v tých dospelých. Ich úsmevy ma fascinovali viac než predtým. Asi preto akú hlbokú rolu v mojom živote momentálne zohrávali. Znovu som sa cítila na sedemnásť a znovu som mala pocit že niekam patrím. Patriť bez žiadnych intríg a bez žiadnych osočovaní. Chvíľka kľudu mnou zamávala keď som sa zapozerala mimo stôl. Aké fajn to bolo. Brali sme sa ako samozrejmosť. Teraz som našla v okamihu pocit bezpečia. Tešili sme sa jeden z druhého. Naše nespútané trio. Ona, on a ja. Neriešili sme čas, iba sme sedeli a v kútiku duše nemo sledovali jeden druhého.

A predsa, stále sme mali o čom, ako predtým. Preskočili sme roky, ako keby to bolo včera keď sme sa na aute prevážali, nevedeli čo s časom a vychutnávali sme si vôňu letného večera. Pokojne  by som opäť chodila po ulici bosá, za tú voľnosť by som dokázala bojovať opäť. Akurát že vtedy som bojovať nemusela.  Ako vtedy sme sedeli na ihrisku, pozerali na oblohu a hovorili si, že nám nič nechýba. Ale teraz áno. Chýba nám na tom všetko.  Jediné čo nám dokázalo večer prekaziť bola mrznúca zima tam vonku. Pusa, objatie  a každý svojou cestou. A tam to končilo. Prevzali sme zodpovednosť spolu s vekom…

Komentáre