Sú ľu­dia, ktorý svoje po­city vy­jad­rujú tak ľahko a sú ľu­dia, ktorý svoje po­city skrý­vajú. A ona pat­rila k tým, ktorý ich ukryli nie­kde, kde ich ni­kto ne­mo­hol nájsť. Sna­žila sa od kaž­dého dr­žať čo naj­ďa­lej. K ni­komu sa prí­liš ne­pri­pú­tať. Vždy bola to dievča, ktoré si dr­žalo od­stup. A aj keď s nie­kým bola ve­dela všetko skrý­vať. Ich slová brala na ľahkú váhu.  Za­kaž­dým sa tvá­rila akoby sa ni­kdy nič ne­stalo. Pre­šla okolo kaž­dého z nich bez po­všim­nu­tia. Bolo to pre ňu ťažké, ale ne­mala na vý­ber. Bola chladná ale ne­bola bez srdca. Jed­no­du­cho si len ne­mohla do­vo­liť ten lu­xus byť mäkká. Možno keby sa tvá­rila inak, bolo by všetko iné. Ale pre ňu bolo ľah­šie pred­stie­rať, že sa nič ne­stalo ako za­žiť ďal­šie skla­ma­nie. Bola by prí­liš na­ivná niečo si na­mýš­ľať. Takto to v dneš­nej dobe fun­guje. Žiadne emó­cie, žiadny zá­u­jem len užiť si na jednu noc.

zdroj: pe­xels.com

A tak sa na­učila všetko skrý­vala za je­den úsmev. Hnev, lásku, skla­ma­nie, hanbu…všetko, všetko čo sa tak v nej bú­rilo udu­sila v sebe a usmiala sa. Nie­kde v hĺbke srdca ju všetko mr­zelo, trá­pilo. Nech­cela žiť ta­kýto ži­vot. Chcela byť skratka úp­rimne šťastná a hlavne sa chcela ne­báť po­ve­dať čo cíti.  Ale ako? Možno to bolo tým, že žila z ví­kendu na ví­kend. Možno to bolo tým, že bola ži­vo­tom učená prí­liš často. Možno to bolo tým, že žila taký ži­vot. Možno si za to všetko mohla sama ale jed­no­du­cho ne­do­ká­zala uká­zať svoje po­city. Vždy to bolo pre ňu to naj­ťaž­šie čo mu­sela uro­biť. Ži­vot ju na­učil ne­chá­vať si všetko čo cí­tila len a len pre seba. Prí­liš sa bála ďal­ších skla­maní. Mnohý ju po­va­žo­vali za silnú ale ne­bola to pravda. Bola tak krehká, tak zra­ni­teľná ale ni­kdy to ne­uká­zala. Do­konca ne­mohla ani pla­kať. Ani len pred se­bou sa­mou ne­mohla uká­zať aká je slabá. Nie­kedy tú­žila kri­čať, pla­kať, do­stať zo seba všetko von ale ne­šlo to. A tak sa len jed­no­du­cho usmiala.

A vždy keď chcela byť od­vážna ne­šlo to. Spo­me­nula si na to ako jej každý vra­vel aká je šia­lená, ako sa mu pri jej úsmeve pod­la­mujú ko­lená, aká je ne­vys­py­ta­teľná, uke­caná a na druhý deň pre­šli okolo nej akoby sa ani ni­kdy ne­stretli. Spo­me­nula si na to, ako ju každý na­hra­dil za nie­koho iného. Spo­me­nula si na to ako raz nie­komu po­ve­dala čo cí­tila a on ju od­ko­pol. Spo­me­nula si na všetky tie krásne klam­stvá, kto­rými ju na­mo­tá­vali. Spo­me­nula si na to, ako sa na ňu každý po­ze­ral po­vr­chne akoby bola vzduch. Spo­me­nula si na to ako ne­bola pre ni­koho dosť dobrá. Spo­me­nula si na to, ako bola pre kaž­dého len hračka. Jed­no­du­cho ne­mohla. Chcela samú seba ochrá­niť pred týmto sve­tom a tak všetky jej po­city za­mkla v hĺbke srdca.

zdroj: pe­xels.com

Tak jej pro­sím od­pusť ak ti ne­po­ve­dala, čo k tebe cíti. Chcela ale ne­šlo to. Bála sa od­po­vede, bála sa od­miet­nu­tia, bála sa skla­ma­nia. Ži­vot ju na­učil skrý­vať svoje po­city ale po­stupne sa znovu učí ve­riť ľu­ďom.

Komentáre