Pred­tým, ako skri­ti­zu­ješ to, aký má tento člá­nok nad­pis, naj­skôr si ma pre­čí­taj. Mi­lu­jem našu ge­ne­rá­ciu. To, že máme oveľa viac mož­ností ako ke­dysi. To, že mô­žeme byť oveľa viac kre­a­tív­nejší. To, že sme mo­derní. A ne­ho­vo­rím, že každý z nás všetko iba ničí, čo sa týka lásky. Av­šak, sakra, ako je možné, že dnes už sa po­ze­rám na vzťahy inak?

Mám po­cit, že dnes ide viac o vá­šeň a po­ro­zu­me­nie sa nie­kde stráca. Dnes ako keby sme ne­ve­deli ko­mu­ni­ko­vať, zis­ťu­jeme in­for­má­cie a pravdu o tom dru­hom za jeho chrb­tom. Bo­jíme sa, keď si máme s par­tne­rom po­ve­dať pravdu do očí. Han­bíme sa ko­mu­ni­ko­vať a bo­jíme sa po­čuť pravdu. Ne­priamo si za­krý­vame uši a oči. Sna­žíme sa vi­dieť stále len to naj­lep­šie. Za­ráža ma, ak nie­kto známy, ktorý sa mi spo­vedá z toho, ako sa po­há­dali s pria­teľ­kou, po­vie: „Veď, čo oči ne­vi­dia, srdce ne­bolí. Mňa pravda ne­baví. Som si ne­istý a mám ne­skôr z toho po­city úz­kosti.“ Asi ne­mu­sím do­dá­vať, že im ten vzťah po týchto slo­vách dlho ne­vy­dr­žal.

zdroj: uns­palsh.com

Ne­vra­vím, že som ne­bola taká istá alebo že ne­ro­bím po­dobné chyby i dnes. Sama mám jednu ty­pickú žen­skú vlast­nosť: do­mýš­ľa­vosť. Ach, ako rada si veci do­mýš­ľam či vy­mýš­ľam. Je s nie­kým viac ka­ma­rát? Je na fa­ce­bo­oku čas­tej­šie ako by mal? Je moc usmiaty? Sakra, on ma pod­vá­dza! Ach, my ženy. Vieme všetko dobre na­fúk­nuť a zme­niť, a po­tom sa ču­du­jeme, prečo ho to už ne­baví a za­vŕši to ve­tou:“Pre­páč, ale takto ma to ne­baví.“ Ne­zas­tá­vam sa ani jed­ného po­hla­via. V tomto som ne­ut­rálna. Každý je­den máme chybu, no bo­hu­žiaľ alebo chva­la­bohu sa mu­síme re­špek­to­vať. Ob­čas za­bú­dame, ako sa druhí cí­tia, a po­tom mi ka­ma­rátka do te­le­fónu s po­ču­do­va­ním ho­vorí, že jej cha­lan má city a mrzí ho ich hádka. No moja, on na­ozaj má city!

Keď sa naša ge­ne­rá­cia za­mi­luje, sú dva druhy pre­zen­tá­cie pred inými: Po­sto­va­nie fo­tiek na fa­ce­book, po­sie­la­nie sr­die­čok a dať sa do vzťahu. Druhá pre­zen­tá­cia je tá, že ani ne­vieš, že ani ne­vieme, že tí dvaja sú spolu a na­ozaj skoro cho­dia na „taj­ňáša“.

Za­žila som pár ľudí, ktorí mi sami po­ve­dali, že svoj vzťah zve­rej­nia a ukážu pred sve­tom až po pár me­sia­coch či roku, pre­tože sa boja, že by sa hneď roz­išli a každý by sa ich pý­tal, čo sa stalo. Ne­ho­vo­rím, že je to zlé, ale zá­ro­veň to ani ne­pod­po­ru­jem. Každý sme iní, kaž­dému niečo iné vy­ho­vuje a každý sa cíti lep­šie inak.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk
zdroj: Unsp­lash.com

Po­zrite sa, ja si len mys­lím, že každý po­tre­buje lásku, každý sa chce cí­tiť po­trebný a mi­lo­vaný. Chce pre toho dru­hého zna­me­nať veľa. Chce len cí­tiť mo­tý­liky v brušku a po­hodu pri tom dru­hom. Ve­rím na pravú lásku a ve­rím, že dnešný svet má stále veľa ľudí, ktorí spolu budú na­ozaj do konca ži­vota. Kde ale ro­bíme chybu? V tom, že dnes za­ta­ju­jeme svoje city, roz­chá­dzame sa, schá­dzame sa cez SM­Sky či Fa­ce­book a au­to­ma­ticky ma­žeme spo­ločné fotky, keď sa v nie­kým roz­ídeme.

Je smutné, že v dneš­nej dobe zis­tím, či sú tí dvaja spolu podľa toho, kedy na­po­sledy spolu dali fotku alebo si od­razu zme­nili pro­fi­lovku.

Viem, že naša ge­ne­rá­cia je múdra. A viem, že vieme ako mi­lo­vať a že chceme mi­lo­vať. My len ne­vieme ko­mu­ni­ko­vať. Možno nám po­má­hajú so­ciálne siete v jed­no­duch­šej ko­mu­ni­ká­cií ale na dru­hej strane nás to ničí a je to čím ďa­lej pre nás len a len kom­pli­ko­va­nej­šie. My len proste mu­síme za­čať ko­mu­ni­ko­vať, ho­vo­riť, čo sa nám páči a čo nie. Ho­vo­riť, ako sa cí­time a ho­vo­riť „Mi­lu­jem ťa“ či „Ľú­bim ťa“ keď tomu na­ozaj ve­ríme.

My skrátka po­tre­bu­jeme viac ve­riť v lásku. Obi­dve strany. Ženy a muži. My, ľu­dia. My, tú­žiaci po láske.

Komentáre