Keď som bola ma­ličká, za­chra­ňo­vala všetky zvie­ratká, aké som na­šla zra­nené alebo opus­tené. Lie­čila ich, sta­rala sa o ne. Raz to boli vtá­čiky, ino­kedy ma­čiatka, myšky… ro­di­čia z toho po­cho­pi­teľne veľmi nad­šení ne­boli, no vždy ma pod­po­ro­vala moja babka a ukrý­vali sme ich v záh­rad­nom dom­čeku, kým sa ne­vy­lie­čili, ne­zo­ta­vili a mohli ísť znovu na slo­bodu.

zdroj: pe­xels.com

Te­raz však mám po­cit, že to, čo je treba za­chra­ňo­vať sú ľu­dia. Mám na ta­kýchto šťas­tie. Prídu mi ne­ča­kane do ži­vota, lie­čia sa a po­tom znovu od­chá­dzajú. Ne­berú silu, uve­do­mia si isté veci, za­čnú ro­biť veci pre seba, ma­kať, po­cho­pi­teľne však aj znovu od­ídu.

A ja som znovu sama a ča­kám, aké zra­nené vtáča znovu náj­dem, aké ma­čiatko sa ku mne pri­túli, akú myšku bu­dem ošet­ro­vať. Te­raz si moji pria­te­lia a ro­dina mys­lia, že som mag­ne­tom na tie takz­vané prú­se­rové typy je­din­cov. A možno majú aj pravdu. But, wha­te­ver…

To, čo po­tre­buje stra­tená duša, je po­koj. Po­koj, po­ro­zu­me­nie a po­cit, že vás nie­kto na­ozaj po­čúva a zá­leží mu na vás. Po­tre­bujú ošet­riť rany. Rany na srdci. A i keď jazvy zo­stanú, po­tre­bujú však byť zo­šité, uzav­reté. To čo po­tre­bujú, je od­pus­tiť. Od­pus­tiť najprv sebe a po­tom os­tat­ným. Po­tre­bujú ve­dieť, že je tu nie­kto pre nich, že majú oporu.zdroj: unsp­lash.com

Pro­sím, ne­za­bú­dajme na týchto ľudí. Na zra­nené vtá­čiky, za­tú­lané ma­čiatka a po­ra­nené myšky či opus­tené du­šičky…

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Komentáre