Keď som bola maličká, zachraňovala všetky zvieratká, aké som našla zranené alebo opustené. Liečila ich, starala sa o ne. Raz to boli vtáčiky, inokedy mačiatka, myšky… rodičia z toho pochopiteľne veľmi nadšení neboli, no vždy ma podporovala moja babka a ukrývali sme ich v záhradnom domčeku, kým sa nevyliečili, nezotavili a mohli ísť znovu na slobodu.

Teraz však mám pocit, že to, čo je treba zachraňovať sú ľudia. Mám na takýchto šťastie. Prídu mi nečakane do života, liečia sa a potom znovu odchádzajú. Neberú silu, uvedomia si isté veci, začnú robiť veci pre seba, makať, pochopiteľne však aj znovu odídu.

A ja som znovu sama a čakám, aké zranené vtáča znovu nájdem, aké mačiatko sa ku mne pritúli, akú myšku budem ošetrovať. Teraz si moji priatelia a rodina myslia, že som magnetom na tie takzvané prúserové typy jedincov. A možno majú aj pravdu. But, whatever…

To, čo potrebuje stratená duša, je pokoj. Pokoj, porozumenie a pocit, že vás niekto naozaj počúva a záleží mu na vás. Potrebujú ošetriť rany. Rany na srdci. A i keď jazvy zostanú, potrebujú však byť zošité, uzavreté. To čo potrebujú, je odpustiť. Odpustiť najprv sebe a potom ostatným. Potrebujú vedieť, že je tu niekto pre nich, že majú oporu.zdroj: unsplash.com

Prosím, nezabúdajme na týchto ľudí. Na zranené vtáčiky, zatúlané mačiatka a poranené myšky či opustené dušičky…