Každý ťa po­zná…

Každý vie, čo si uro­bila zle…

Každý vie, ako si to mala uro­biť a ako to máš ro­biť…

Každý vie, koho si mala vpus­tiť do svojho ži­vota a koho nie…

Každý to vie… len ty nie…

 

Vieš len, že chceš niečo sku­točné a títo ľu­dia, vy­cho­vaní te­raj­ším sve­tom ti to ne­môžu dať…

A tak sa na­dýchla, vzala si kávu do ruky a vy­kro­čila opäť me­dzi ľudí…

pe­xels.com

Pr­šalo a všetci mali dážd­niky, zdra­vili sa me­dzi se­bou s úsme­vom. Pý­tali sa na­vzá­jom ako sa majú. Keď ich tak po­čú­vala, zis­tila, že všetci sa majú fajn/dobre/su­per. Ich ži­vot bol skvelý. Dá­vali si rady a po­znali rie­še­nie na všetky prob­lémy toho dru­hého. Vraj to bude dobré si vra­veli. Ale len čo sa roz­lú­čili, ich spo­kojné tváre sa rozp­ly­nuli.

Vtedy si to uve­do­mila…

Toto nie je sku­točné… Aj tak ne­po­ve­dali čo ich trápi na­ozaj. Ne­po­ve­dali vlastne nič, len for­mulky, ktoré sa pri kon­ver­zá­cii po­u­ží­vali…

No ju to už ne­ba­vilo…

Ďal­šie ráno, bolo všetko rov­naké, ľu­dia sa opäť mali su­per…. Ru­tina…

Len ona bola iná. Už sa s tými ľuďmi nech­cela ba­viť. Nech­cela viesť tie kon­ver­zá­cie, ktoré vlastne mali men­šiu hod­notu ako jej po­nožky. Chcela za­žiť niečo sku­točne úp­rimné. Niečo, čo by cí­tila do špiku kosti a ce­lým jej te­lom by to re­zo­no­valo.

Od sveta to ne­dos­tá­vala a tak sa uzav­rela. Pred všet­kými…

Za­čali jej vra­vieť, že sa zme­nila. A ona ve­dela, že majú pravdu. Kaž­dého zau­jí­malo, prečo je od­razu taká zvláštna, od­me­raná, do­konca až na­mys­lená a se­becká. No ona už ne­mala chuť im to vy­svet­ľo­vať, aj tak by ju ni­kto ne­po­cho­pil…

pe­xels.com

Zis­tila, že je šťast­nej­šia. Že nemá po­trebu nie­komu vy­svet­ľo­vať a ospra­vedl­ňo­vať sa za to, že vtedy to uro­bila tak a išla tam… a bola s tým/tou… a že uro­bila veľa chýb… za ktoré je ko­niec kon­cov vďačná, lebo z nich sa na­učila naj­viac. Ve­dela, že na­šla vlastný re­cept na ži­vot. Ve­dela, že mno­hým ne­bude po chuti, ale ona ko­nečne za­čala cí­tiť tu sku­točnú chuť, ktorú hľa­dala celý čas. A práve, keď sa na­učila byť sama (so) se­bou, vtedy za­čala cí­tiť tú krásnu slo­bodu, ktorú jej už ni­kto ne­mo­hol vziať.

Komentáre