Každý ťa pozná…
Každý vie, čo si urobila zle…
Každý vie, ako si to mala urobiť a ako to máš robiť…
Každý vie, koho si mala vpustiť do svojho života a koho nie…
Každý to vie… len ty nie…
Vieš len, že chceš niečo skutočné a títo ľudia, vychovaní terajším svetom ti to nemôžu dať…
A tak sa nadýchla, vzala si kávu do ruky a vykročila opäť medzi ľudí…
Pršalo a všetci mali dáždniky, zdravili sa medzi sebou s úsmevom. Pýtali sa navzájom ako sa majú. Keď ich tak počúvala, zistila, že všetci sa majú fajn/dobre/super. Ich život bol skvelý. Dávali si rady a poznali riešenie na všetky problémy toho druhého. Vraj to bude dobré si vraveli. Ale len čo sa rozlúčili, ich spokojné tváre sa rozplynuli.
Vtedy si to uvedomila…
Toto nie je skutočné… Aj tak nepovedali čo ich trápi naozaj. Nepovedali vlastne nič, len formulky, ktoré sa pri konverzácii používali…
No ju to už nebavilo…
Ďalšie ráno, bolo všetko rovnaké, ľudia sa opäť mali super…. Rutina…
Len ona bola iná. Už sa s tými ľuďmi nechcela baviť. Nechcela viesť tie konverzácie, ktoré vlastne mali menšiu hodnotu ako jej ponožky. Chcela zažiť niečo skutočne úprimné. Niečo, čo by cítila do špiku kosti a celým jej telom by to rezonovalo.
Od sveta to nedostávala a tak sa uzavrela. Pred všetkými…
Začali jej vravieť, že sa zmenila. A ona vedela, že majú pravdu. Každého zaujímalo, prečo je odrazu taká zvláštna, odmeraná, dokonca až namyslená a sebecká. No ona už nemala chuť im to vysvetľovať, aj tak by ju nikto nepochopil…
Zistila, že je šťastnejšia. Že nemá potrebu niekomu vysvetľovať a ospravedlňovať sa za to, že vtedy to urobila tak a išla tam… a bola s tým/tou… a že urobila veľa chýb… za ktoré je koniec koncov vďačná, lebo z nich sa naučila najviac. Vedela, že našla vlastný recept na život. Vedela, že mnohým nebude po chuti, ale ona konečne začala cítiť tu skutočnú chuť, ktorú hľadala celý čas. A práve, keď sa naučila byť sama (so) sebou, vtedy začala cítiť tú krásnu slobodu, ktorú jej už nikto nemohol vziať.
