Ono to už tak občas býva, že nám zo života odídu tí, ktorí stoja za to.
Niekedy iba preto, aby sme na istý čas skúsili žiť oddelene alebo preto, aby sme pochopili ako veľa pre nás znamenajú, že sa musíme naučiť oceniť všetko, čo pre nás robia od začiatku, nie až vtedy, keď ich stratíme. Ale ako to už býva, všetko pochopíme, až keď to stratíme.
Sme len ľudia, preto robíme chyby, no vďaka chybám rastieme a posúvame sa ďalej. A aj to, čo je pre nás strata, časom bude skvelá lekcia. Jediné, čo sa musíme naučiť robiť je to, že tých pravých, dobrých a milujúcich ľudí, ktorých máme, musíme milovať a vážiť si ich od prvého momentu. Nemôžeme pochopiť hodnotu tej správnej osoby až s jej odchodom.
Vraví sa, že kto k tebe skutočne patrí, sa vždy vráti. Problém nastáva v tom momente, keď tí, čo pochybili neurobia nič preto, aby napravili to, čo spravili. A pre zmenu tí, ktorým bolo ublížené a odišli, logický nespravia nič preto, aby sa vrátili k tomu, čo ich po celý čas trápilo… Je to hrozné a nesprávne, no takto to dnes funguje. Občas aj tí, čo sklamú, sú hodní toho, aby o nich niekto (čo i len na chvíľu) zabojoval. Možno to potrebujú zo všetkého najviac.
A hoci by sme si mali prestať všetko komplikovať a jednoducho riešiť viac, nerobíme to.
Potrebujeme viac rozhovorov, viac rešpektu a viac dôvery. V našich životoch potrebujeme viac počúvať, čo chce naše srdce, nie to, čo nám radí okolie.
Potrebujeme viac lásky a pochopenia, potrebujeme viac hovoriť prepáč, mrzí ma to, ďakujem a som rád, že ťa mám. Sú to maličkosti, na ktoré zabúdame, hoci pre každého z nás znamenajú maximum.
Musíme sa naučiť viac veci skúmať do hĺbky, viac sa o neho snažiť a nevzdávať sa, namiesto toho, aby sme to prirýchlo vzdali so slovami „príde niečo lepšie“, skúsme rozdávať viac seba samých, deliť sa so všetkými svojimi pocitmi a nemlčme, keď sa nám chce kričať.
Áno, tí praví sa k tebe vrátia, aj ak si to pokazila, je len na tebe ako využiješ druhú šancu na to, dokázať im, že ich máš rada a sebe, že si lepší človek. Tak poďme všetci do toho, spoločne!
