Ne­up­ly­nul deň, po­čas kto­rého by mi ne­chý­bal do­mov. Nie­ktoré dni boli také, že mi chý­bali tie malé veci ako ro­dina, bu­dova, záh­rada, po­cit do­mova. Ino­kedy som mala po­cit, že mi chý­bala celá de­dina, kra­jina a všetko, čo je v nej.

Po­čas ži­vota v An­glicku som sa em­pi­ricky na­učila veľa o smútku a túžbe po do­move. Toto slovo do­stalo pre mňa nový vý­znam. Akoby to bolo niečo hma­ta­teľné. Ale nie len to, mohla som to cí­tiť. Keď som po is­tom čase z lie­tadla sotva vi­dela pri­stá­va­ciu dráhu, cí­tila som sa doma. Po­tom na­sle­do­val je­den z naj­šťast­nej­ších oka­mi­hov môjho ži­vota. Ja som bola doma.

Foto: unsplash.com

Foto: unsp­lash.com

Po­čas ciest som často po­čú­vala pie­seň od Au­rory – Ru­na­way, kde jedna pa­sáž ho­vorí „vezmi ma do­mov, tam, kam pat­rím.“ Vtedy som si na­ozaj uve­do­mila, že som na chvíľu bola ďa­leko od do­mova. Cí­tim sa tro­chu inak, keď si pie­seň vy­po­ču­jem te­raz doma, a keď som ju po­čú­vala tam, vtedy. Te­raz si už ne­pred­sta­vu­jem tú mapu v mo­jej mysli, ani zna­če­nie miesta do­mov, te­raz som doma.

Keď som ju po­čú­vala, ho­vo­rila som si „všetko bude v po­riadku, ve­čer bu­dem doma, vra­ciam sa do­mov“. A na­ozaj to tak bolo. Ako vtedy, keď sme boli deti a všetko bolo v po­riadku, len preto, že sme boli doma. Po­cit skrytý pod pri­krýv­kou, že nič zlé sa nás ne­môže dot­knúť. Prečo by sme teda mali byť vďační za túžbu po do­move?

Jed­ným z dô­vo­dov je pri­po­me­núť si, že my sme z tých šťast­nej­ších. Máme miesto, ktoré mô­žeme na­zvať do­mo­vom.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Sú ľu­dia, ktorí sní­vajú o ob­ja­vo­vaní no­vých miest, spoz­ná­vaní no­vých ľudí, o prí­stupe k no­vej kul­túre. Bez ohľadu na to, v akom meste ži­ješ, nie­kde exis­tujú ľu­dia, ktorí by toto mesto jed­ného dňa chceli vi­dieť. Mno­ho­krát na to za­bú­dame, pre­tože sme tak zvyk­nutí na ‚svoje‘ mesto, až jeho krásy be­rieme ako sa­moz­rej­mosť. Keď už ho­vo­ríme o sa­moz­rej­mos­tiach, tiež som bola akoby ne­vďačná za miesto, kde som sa na­ro­dila po­kiaľ som na istý čas ne­odišla.  A to len preto, že som na to bola zvyk­nutá. Bolo to tak nor­málne, pre­bu­diť sa v tejto de­dine, cho­diť po uli­ciach, zdra­viť sa zná­mym, že som si ani ne­uve­do­mo­vala, ako dobre sa tu mám.

unsp­lash.com

Jed­nou z mož­ností, ako sa vy­spo­ria­dať s túž­bou po do­move, je pri­po­me­núť si, prečo si tam, kde si te­raz. Od­išla si z ne­ja­kého dô­vodu, no nech to bolo čo­koľ­vek, mu­sela si byť veľmi silná na to, aby si to do­ká­zala. Av­šak, nie­kedy sa aký­koľ­vek ra­ci­onálny dô­vod prečo vy­dr­žať, zdá nič oproti tvo­jej túžbe. Po­tom je len na tebe, ako bu­deš túto si­tu­áciu ba­lan­so­vať.

Na jed­nej strane sa ne­ú­pl­nosť môže zdať krásna. Ide o to, že časť seba si ne­chala doma a časť si be­rieš so se­bou. A keď sa vrá­tiš do­mov, zis­ťu­ješ, že už ni­kdy ne­bu­deš kom­pletná, pre­tože ďal­šia časť z teba os­tala nie­kde vo svete.

unsp­lash.com

Byť preč od do­mova ťa na­učí ak­cep­to­vať po­cit, že ti niečo chýba a na­učíš sa s tým žiť. Na­učíš sa vá­žiť si hod­notu času a za­čneš si vy­chut­ná­vať ma­gické oka­mihy svojho ži­vota. Na­učíš sa ce­niť si čas strá­vený s ro­di­nou a pria­teľmi.

Keď si uve­do­míš, aké sú vzácne tieto chvíle, bu­deš chcieť, aby sa opa­ko­vali čas­tej­šie 🙂 tak sa teda opäť vy­dáš na cesty, aby si si ob­čas pri­po­me­nula tieto zá­žitky. Ne­skôr, s ve­do­mím, že máš šťas­tie, pre­tože si ne­ú­plná, sa bu­deš te­šiť, kedy opäť niečo zo seba za­ne­cháš v inom kúte sveta.

Komentáre