Kedy sa to stalo, že sa nám to takto posralo?
Kde je to navždy, kde je ten šťastný pár?
Kde je to, čo závidel každý?
Kde je tých bozkov pár?

Mojim perám chýbajú tie tvoje,
tie tvoje stratili záujem.
Kedy nám uniklo šťastie?
Keď som mala pocit, že už len rastie ?

Prečo tu nespíš, prečo si tam?
Prečo si na toľko veci nepamätám?
Prečo sme rozbili spoločný chrám?
Povedz, kam každý z nás uniká ?

A z tej fotky ostal rám…
tá fotka unikla preč,
stratili sme spoločnú reč,
aj ten spoločný smer.

pexels.com

Ostal som sám, sám na mori kapitán,
no neviem kam, tá moja loď uniká,
lebo stratila smer, aj zmysel niekam ísť.

A tak sa strácam v mori tých mojich slov,
keď prechádzam tmou,
tmou mojej duše, pokiaľ píšem spoveď tej duše…
a tak sa tratím medzi riadkami,
ako sa strácam v sebe samej,
odpusť,že som ťa zatiahla do mojej hlavy nevídanej, pomotanej…

Nedržím ťa viac, no mám strach ťa pustiť z obzoru, mimo môjho dozoru.
Povedala som tisíce slov, ktoré ľutujem,
ale aj milionkrát, že ťa milujem.

Vždy zapamätáš si to zlé,
už neviem čo viac robiť,
tak to skúšam básňou napraviť.
Nie som však básnik ani poet,
len sa snažím zachrániť náš vzťah, ako tie zvieratá Noe.