Netuším, či je to touto dobou, ľuďmi alebo čím, no mám pocit, akoby boli vzťahy a slušné správanie nejako pokrivené. Ľudia sú podráždení a veci berú ako samozrejmosť. Bola som vychovávaná tak, že ak som niečo chcela, musela som poprosiť. Ak som niečo dostala, poďakovala som. A ak som spravila chybu, ospravedlnila som sa.
Prosím, ďakujem a prepáč. Tri slová, ktoré počúvam čoraz menej. Naozaj sú ľudia leniví vysloviť ich? Alebo majú pocit, že to nie je potreba? Nuž, neviem ako ty, no ja to stále beriem ako prejav slušnosti. Neviem si predstaviť, že by mi niekto niečo dal – materiálnu vec či inú pomoc alebo radu, a ja by som mu ani len nepoďakovala.
Neviem si predstaviť, že ja som tá, ktorá od niekoho niečo žiada a tvárila by som sa, že je v poriadku ani nepoprosiť. A už vôbec nie, že kvôli svojmu egu nepoviem niekomu prepáč skôr, než raz bude neskoro.
Uznaj sama, koľko vecí by bolo oveľa jednoduchších a krajších, keď by človek venoval 3 sekundy úsmevu a poďakovaniu. Ako úprimne by znela požiadavka, ak by človek pri nej aj poprosil? A v neposlednom rade, oveľa úprimnejšie by bolo ospravedlnenie, ak by bolo skutočne vyslovené a myslené slovo prepáč. Tak prosté a obyčajné slová, ktoré nikoho neuhryznú, práve naopak, pridajú na hodnote človeka.
Ak sa tieto slová vytratili z tvojho okolia, buď ty tá, ktorá ostatným ukáže, že na nich stále záleží. Buď dobrým príkladom pre tých, ktorí možno zabudli na to, že na tie 3 slová nesmieme zanevrieť, a že majú stále čarovnú moc.
