Bola som iná. Typ dievčaťa, pre ktoré odpustenie nebolo ťažkým úkonom. Dávať druhé šance bolo úplne v poriadku. Nerozumiem tomu ako som mohla všetko tak prehliadať. Ružové okuliare som však v prelomovom veku zložila a zistila som, že svet a ľudia spolu s ním sú omnoho temnejší než som si vôbec dokázala predstaviť.

Možno sa niečo zmenilo za celý ten čas čo ja som vnímala dúhu, možno to tak predtým skutočne bolo. Tak či onak všetko je iné. Ľudia sú závistliví, zákerní, schopní ublížiť na úkor vlastného úspechu. Načo sa vyšplhať k svojmu cieľu, ktorý stojí na rebríčku vlastných zlepšení, keď šplhať po pleciach iných je komfortnejšia cesta? Žijeme v dobe, kde sa všetko deje rýchlo, tak prečo by sme si to neuľahčili?

Deň za dňom som si postupne uvedomovala, že to nebude jednoduché, no vedela som, že nechcem byť jednou z nich. Ženou, ktorá pošliape vlastné morálne hodnoty len aby sa prebojovala tam, kam chce. Na to mám dosť široké lakte. Ani vzťahy nie sú výnimkou. Ako už dnes človek rozlíši či tentokrát opäť nešliapne mimo? Či to bude naozaj skutočné? Niečo za čo stojí bojovať a vyroniť aj zopár sĺz. Niečo, čoho sa nevzdá.

Ja osobne som si prešla už snáď všetkým možným. Zakaždým išlo o niečo diametrálne odlišné. Napokon však ani jedna z týchto možností nebola správna. Začínala som mať pocit, akoby som hrala pexeso, pričom ani jeden obrázok nemá svoj pár. Strácala som sa v tom. Nedokázala som to pochopiť a v istej miere som bola už dosť zničená na to, aby som sa o to čo i len pokúšala.

Hovorila som si, že sa asi skutočne uspokojím s možnosťou „nechať to plynúť, to čo má prísť príde.“ Ostať pri tom sama sebou a držať sa svojich priorít bolo hlavným cieľom, aj tak každý vidí len to, čo sám chce. Je zvláštne koľkými spôsobmi ťa ľudia dokážu vnímať. Každý jeden z nich si z teba vyberie niečo, čo je preňho na tebe špecifické. Častokrát však dokážeme kategorizovať len dve skupiny ľudí. Tí, ktorí ťa preceňujú a nadhodnocujú a tí, ktorí ťa budú podceňovať a odcudzovať aj keby si sa išla úsilím pretrhnúť. Reálny pohľad na teba nebude mať zrejme nikto. Skoro vždy je to totiž podfarbené rôznymi emóciami, ktorými je na teba človek fixovaný a práve podľa toho aký náboj majú, definujú to, kým si. Aspoň im to tak stačí.

Umením je nefixovať sa ani na jednu z týchto možností. Ide o to, že nech robíš čokoľvek, mala by si to v prvom rade robiť kvôli sebe. Či už sa jedná o školu, kariérny postup alebo osobný život. Prospech ako taký je výsledkom pre teba samotnú.

Za svoj život som sa zmenila mnohokrát, prehodnocovala som veľa vecí, postojov. Snažila som sa vysporiadať so všetkými zmenami, ktoré sa v mojom svete udiali. Nebolo to jednoduché, to predsa nie je nikdy. Kým nájdeš svoju komfortnú zónu stojí ťa to zopár modrín a pádov na ústa. Podstatné však je, že všetci na to časom prídu. Čo je pre nich správne a čo naopak nie, akých ľudí si v živote udržiavať, a ktorých z nich treba prstom nasmerovať k východu a definitívne za nimi zavrieť dvere. Konečne som vo fáze, kedy si to uvedomujem naplno.

Pevne verím, že táto zmena bude zároveň poslednou, ktorú podstúpim a pri troche šťastia dostanem nejaký signál, že som sa rozhodla správne. Som opatrná, čo chvíľami môže vyzerať, že som nedôverčivá, no je to len obranné opatrenie. Padať na ústa je síce „ohromná sranda“ ale aj tá časom omrzí a radšej by som sa jej vyhla. Fráza: dôveruj ale preveruj, nebola vymyslená pre nič za nič. Rozhodla som sa, že budem ľuďom nastavovať zrkadlo a zvolím rovnaký prístup aký majú oni sami voči mne. Ako sa hovorí: „Nepleť si moju povahu so správaním. Moja povaha hovorí o tom kto som ja, ale moje správanie záleží od toho, kto si ty.“