Viem, že si to po­čula už dávno a na rôzne spô­soby. Ozýva sa to zo všet­kých strán. „Buď sama se­bou!“ Čo to ale zna­mená?

Keď sa na­ro­díme, ni­kto nám ne­musí pri­ka­zo­vať, aby sme boli sami se­bou. Ako deti, do zhruba škol­ského veku, takí pri­ro­dzene sme. Sme­jeme sa, keď sa nám chce. Pla­čeme, keď sa nám chce. Jeme, keď sme hladní, ská­čeme, keď sme šťastní. Deti žijú v prí­tom­nosti, skúste si to všim­núť. Po­tom ale, nie­kedy po­čas školy a do­spie­va­nia, príde zlom. Od­razu ako keby sme mu­seli pl­niť úlohy a oča­ká­va­nia os­tat­ných, pri­čom za­bud­neme na to, kto a akí v sku­toč­nosti sme. Čo ne­vi­dieť do­spe­jeme a len sa v tom utvr­díme.

Štu­duj, nájdi si dobrú prácu a ešte lep­šieho muža. Už sa ko­nečne vy­daj, na čo ča­káš? A de­tičky kedy budú? Za­rá­baj viac, viac, viac…A tu zrazu po­ču­jeme či čí­tame:“ Buď sama se­bou!“ Zdá sa, že to te­raz letí. Ale kto si? Ni­kto ti to to­tiž ne­po­ve­dal. Vra­veli ti iba, čo je dobré ro­biť. Od­po­ve­dať si na otázku – KTO SI?, je úloha pre kaž­dého z nás a je to úloha ne­ľahká. Je to­tiž cel­kom zlo­žité byť sám se­bou… Od­po­veď nie je kon­štantná, lebo sme v pro­cese vý­voja od­kedy sa pr­vý­krát na­dých­neme. Bo­hu­žiaľ (alebo bo­huv­ďaka), sa usta­vične me­níme. Ne­uve­do­mu­jeme si to v kaž­do­den­ných ži­vo­toch, ale je to tak. Keď sa na to po­zrieme s od­stu­pom času. Nie­kto múdry raz po­ve­dal: “ Ľu­dia nie sú to, čo si mys­lia. Mys­lia si, že sú a to im pri­náša mnoho utr­pe­nia.“ Po­chá­dza náš ná­zor, kto sme z nás sa­mých alebo nám to po­ra­dil či azda pri­ká­zal nie­kto iný, člo­vek alebo okol­nosť?? Kým si toto ne­vy­jas­níme, ne­mô­žeme pl­no­hod­notne žiť svoj ži­vot. Vždy tu bude čosi dô­le­ži­tej­šie, čo treba spra­viť, kam ísť, za kým, s kým a po­dobne.

Čo zna­mená žiť SVOJ ŽI­VOT? Jed­no­du­ché to nie je. Už to pre nás nie je také pri­ro­dzené, ako keď sme boli deti. Stále je však mož­nosť po­čú­vať svoje srdce, svoje naj­hl­b­šie vnútro, dô­ve­ro­vať mu a ísť za tým.

Nájdi si prácu, ktorá ťa na­plní alebo as­poň ťa bude ba­viť.  Alebo mi­luj tú, ktorú „mu­síš “ vy­ko­ná­vať. Aj to je cesta… Nájdi si zá­ujmy, ktoré ti berú dych a do­dá­vajú ener­giu. Stre­tá­vaj sa s pria­teľmi. Ve­nuj sa im, ča­kajú na to. Ve­nuj im čas. Buď pria­te­ľom a dob­rým člo­ve­kom. Alebo nájdi svoje vlastné cesty a spô­soby, ako žiť a vy­chut­ná­vať ži­vot. Naj­ťaž­šie je to pr­vý­krát, po­tom sa to stane ako keby dro­gou. Bude pre teba pri­ro­dzené pý­tať sa: “ čo na­ozaj chcem?“ Po čom te­raz tú­žim?“ Sú to tie naj­dô­le­ži­tej­šie otázky ži­vota. Tak za­čni hľa­dať od­po­vede, kým je čas…A hlavne, nech ti do toho ni­kto ne­kecá.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

foto: thought­ca­ta­log.com

Komentáre