Povedz mi prosím, jednu vec. Kde sa stratila iskra v tvojich očiach? Kedy si začala schovávať svoje jamky v lícach a tie nádherne žiarivo biele zuby? Kde sa stratil úsmev z tvojich pier? Tvoja túžba zmeniť celý svet? Tvoja viera v skutočné partnerské a priateľské vzťahy? Kde a kedy zmizlo tvoje presvedčenie, že v každom z nás sa nachádza kúsok dobra?
Teraz ti niečo poviem. Viem, že sa cítiš osamelá. Viem, že nepatríš do povrchného sveta falošných vzťahov. Viem, že obraz, ktorý si si roky maľovala pred očami zrazu vidíš ako jednu veľkú čiernu machuľu a rovnako viem, že si nadobudla pocit, že úprimnosť ti bola v živote vlastne na škodu.
NIE. Nedovoľ tým ľuďom, aby ťa vtiahli do svojho deja. Ty máš svoj príbeh. Nie si postavičkou v ich dráme či komédií. Všetci tí ľudia hrajú výborné predstavenie. Teraz ťa nepotrebujú, ale príde čas, keď sa im budeš hodiť a budú ťa chcieť dosadiť do hlavnej úlohy. No buď si istá, že každá opona raz padne, každá „show“ sa raz skončí. Ale ty? Ty predsa nepotrebuješ pre svoj svet žiadne obecenstvo, pódium, či oponu. Ty si režisérom vlastného deja. Nestrať podstatu toho, kto si.
Tie skutočné hodnoty, ktoré máš, sú tvojou obrovskou cnosťou. Dúfam, že to chápeš a už nikdy nebudeš chcieť byť nikým iným, len aby si zapadla do prvoplánového tuctového celovečerného filmu.
Tak si utri slzy, aby ti nebránili vo výhľade, nech uvidíš tých, ktorí v teba veria. Tých skutočných ľudí, ktorí chcú tvojej duši dopriať teplý kúpeľ zo sĺz štastia a nie studenú sprchu sĺz smútku. Tých, ktorí sú ochotní darovať ti to najvzácnejšie, čo majú. Svoj čas. Tých, ktorí ťa budú podporovať a vždy si nájdu priestor na to, aby mohli byť s tebou. Bez výhovoriek.
Vždy buď sama sebou a nikdy sa nebudeš cítiť osamelá…
