Ve­ro­nika Ve­ver­ková – mladá štu­dentka, dvoj­ná­sobná ma­mička a úspešná di­ri­gentka z de­dinky ne­ďa­leko Brezna nám pre­zra­dila, prečo sa roz­hodla štu­do­vať di­ri­go­va­nie, čo ju k tomu pri­viedlo a čo so svo­jím zbo­rom plá­nuje v blíz­kej bu­dúc­nosti.

Je niečo, čo vo va­šom ži­vote ľu­tu­jete, alebo si na­opak po­viete, že všetko, čo sa deje, je len od­ra­zom pes­trosti a fa­reb­nosti ži­vota?

Mys­lím, že nie sú také zá­važné mo­menty, ktoré by som ľu­to­vala. Asi je všetko tak, ako to má byť.

Do­ká­zali by ste vy­brať pes­ničku, ktorá po­pi­suje váš ži­vot?

V kaž­dom ob­dobí je to ne­jaká iná pie­seň. Ale te­raz si ne­spo­me­niem na ni­jakú kon­krétnu.

Keby ste sa opäť mali roz­hod­núť, čomu by ste sa v ži­vote chceli ve­no­vať, roz­hodli by ste sa pre to isté?

Áno, ur­čite áno.

Foto: ar­chív Ve­ro­niky Ve­ver­ko­vej ( ire­port.cz)

Čo vás pri­viedlo k di­ri­go­va­niu? Prečo ste sa roz­hodli pre štú­dium di­ri­go­va­nia?

Pô­vodne som štu­do­vala cir­kevnú hudbu na kon­zer­va­tó­riu a ve­dela som, že or­gan asi ne­bu­dem štu­do­vať na­plno, lebo ma viac baví práca s ľuďmi. Ba­vilo ma aj di­ri­go­va­nie. Veľmi sa mi páči, keď znejú hlasy spolu, tak­tiež mám rada, keď sa via­cerí ľu­dia zjed­no­tia pre ne­jakú vec. Spo­je­nie via­ce­rých prv­kov, ta­kýchto mo­jich osob­ných, že mám rada ľudí, prácu s nimi, a zá­ro­veň aj takú tú hu­dobnú stránku, keď ľu­dia spolu na nie­čom pra­cujú a znie to pekne, tak to asi tak roz­hodlo. Pá­čia sa mi aj škol­ské zbory a or­ches­tre. No a ešte pe­da­góg, ten ma tiež ovplyv­nil.

Čo ste od toho oča­ká­vali?

Asi nič. Ne­mala som oča­ká­va­nia a te­raz sa mi to plní na viac ako sto per­cent.

Ti­tus Li­vius po­ve­dal: „Kto chce po­cho­piť hudbu, ne­pot­re­buje ani tak sluch, ako srdce.“ Sú­hla­síte s týmto vý­ro­kom?

Áno, na­plno.

Vo va­šej rod­nej obci ste di­ri­gent­kou úspeš­ného diev­čen­ského spe­vác­keho zboru Cam­biar la Mú­sica, s kto­rým pre­zen­tu­jete Slo­ven­sko na me­dzi­ná­rod­nej úrovni. Kedy na­stal ten mo­ment, že ste po­cí­tili, že by ste chceli viesť ne­jaké hu­dobné te­leso?

Ke­dysi, keď sme cvi­čie­vali ako mlá­dež na sväté omše, tak sme na­cvi­čili pár piesní na jednu omšu, po­tom na druhú, na tre­tiu. Ja som sa tým, že som asi mala naj­väč­šie hu­dobné skú­se­nosti, stala akoby ta­kou „hlav­nou“, ktorá to tam dá­vala do­kopy po hu­dob­nej stránke, a tak som si po­stu­pom času uve­do­mila, že toto je vec, ktorá ma na­ozaj baví.

Foto: ar­chív Ve­ro­niky Ve­ver­ko­vej – Zbor Cam­biar la Mú­sica kaž­do­ročne or­ga­ni­zuje te­ma­tické plesy. Ten­to­krát to bolo v štýle Hip­pies.

Je to ná­ročné?

Áno je. Gro ná­roč­nosti spo­číva v práci s ľuďmi – vo vní­maní tých ľudí. Veľmi ná­ročné pre mňa ako pre osob­nosť, ktorá nie je až tak na­plno se­ba­ve­domá, je vy­stú­piť pred tých ľudí, viesť ich a uká­zať im moju pred­stavu.

Aká je úloha di­ri­genta v ta­komto te­lese?

Di­ri­gent je v pr­vom rade zod­po­vedný za vý­kony zboru. Za to, ako ten zbor znie na kon­cer­toch, čo spieva, ako sa pre­zen­tuje, aký je. V dru­hom rade si mys­lím, že di­ri­gent vy­tvára tú at­mo­šku na skúš­kach zboru alebo tmelí ne­jako to te­leso. Sú rôzne druhy di­ri­gen­tov. Zbor­maj­stri, teda pro­fíci, tí to majú ako za­mest­na­nie. Po­tom sú tu takí, možno ako ja, ktorí to ro­bia srd­com, lebo ich to baví, ťa­hajú tých ľudí a tak.

Mys­líte si, že mo­ti­vá­cia je v ži­vote dô­le­žitá?

Áno, ur­čite áno.

Čo mo­ti­vuje vás?

Pre mňa naj­mo­ti­vač­nej­šie čo je, tak je to, že ja mám veľmi osobný vzťah s Je­ži­šom. Tiež mám takú ne­jakú ži­votnú ener­giu, som po­zi­tívna a viem sa rýchlo nad­c­hnúť pre zau­jí­mavé veci. Veľmi ma mo­ti­vuje beh sveta okolo mňa, ľu­dia, vzťahy. Ak na­prí­klad stret­nem nie­koho, kto je pre mňa in­špi­rá­ciou, že vi­dím na ňom, že ma ne­jakú dobrú vlast­nosť, tak prečo to od neho ne­pre­brať. Vždy sa od nie­koho niečo na­učím. Ria­dim sa aj tým, že ľu­dia, ktorí chcú, vždy do­kážu viac ako tí, čo ve­dia. Tá vôľa je vždy sil­nej­šia ako to per­cento ta­lentu.

Je známe, že zbor Cam­biar la mú­sica sa stal ví­ťa­zom me­dzi­ná­rod­ných i slo­ven­ských sú­ťaží. Aký to bol po­cit, keď ste pr­vý­krát po­čuli, že ste sa stali ví­ťa­zom Grand Prix?

Aký to bol po­cit? Ja som to ne­po­čula. Ja som vi­dela, ako tam moje spe­váčky vý­skajú a kvi­čia. Ja som tam se­dela a po­ze­rám na Julku, ktorá se­dela vedľa mňa, po­tom na diev­čatá a zase na Julku. Ja mám také slovo, na ktoré nie som veľmi hrdá, ale mne, keď sa niečo ta­kéto stane, tak si po­viem, no do riti, to je ako možné. Väč­ši­nou vtedy ne­mám emó­cie, lebo sa ocit­nem v si­tu­ácii, ktorú ne­oča­ká­vam. Vý­hru som si uve­do­mila, keď sme vo­lali môjmu pro­fe­so­rovi. On bol rok pred­tým na tej is­tej sú­ťaži a on to s jeho zbo­rom ne­vyh­ral. My sme mu za­vo­lali a diev­čatá do te­le­fónu za­kri­čali, že sme vy­hrali. Bol asi trid­sať se­kúnd ti­cho a po­tom sa opý­tal: Vy ste vy­hrali tú sú­ťaž? Keď som o pár dní prišla do školy, tak som do­stala takú ná­lepku: to je tá, ktorá vy­hrala sú­ťaž.

Na tejto is­tej sú­ťaži ste vy­hrali i oce­ne­nie za naj­lepší di­ri­gent­ský vý­kon. Čo to pre vás zna­me­nalo?

Väč­ši­nou pre mňa tie pa­piere nič ne­zna­me­najú. Na čo ni­kdy ne­za­bud­nem, je to, keď sa mi pri odo­vzdá­vaní ceny po­klo­nil po­rotca z ľu­do­vej ka­te­gó­rie. Po vy­hlá­sení vý­sled­kov za mnou pri­šiel a opý­tal sa, či ešte štu­du­jem, kde štu­du­jem a ako je možné, že som taká dobrá a taká mladá. Vtedy má člo­vek taký dobrý po­cit, že tú od­ma­kanú ro­botu si nie­kto všimne a ocení. Pre mňa je to také za­dos­ťu­či­ne­nie.

Foto: ar­chív Ve­ro­niky Ve­ver­ko­vej. Spo­mí­naná me­dzi­ná­rodná sú­ťaž Praga Can­tat 2014.

Pod­po­ruje ne­jako obec vaše ak­ti­vity?

Áno, do­konca veľmi. Tým, že sta­ros­tka obce je veľmi pro-kul­túrne za­lo­žená, tak ok­rem nášho zboru pod­po­ruje aj iné zo­sku­pe­nia v obci. Nám ako zboru naj­viac pod­pora ide cez fi­nančné pros­triedky, ale veľká pod­pora od nej je aj to, že ona si ni­kdy ne­ne­chá ujsť naše vy­stú­pe­nie, či už je to v za­hra­ničí alebo doma, takže od nej máme aj takú ľud­skú pod­poru. Ale pa­mä­tám si ako celá de­dina žila tým, keď sme išli na sú­ťaž do Prahy. Po­sledné týždne sme veľa cvi­čili, každý nám dr­žal palce. Podľa mňa aj de­dina je hrdá na to, že nás tu má.

Mi­nulú je­seň ste ab­sol­vo­vali turné so sku­pi­nou Kor­ben Dal­las. Ako ste sa do­stali k ta­kejto spo­lu­práci?

Mi­nulý rok v lete sme vy­stu­po­vali na ak­cii Deň stromu, ktorá sa koná na Čier­nom Ba­logu. Hneď po nás spie­vala ka­pela Kor­ben Dal­las. Cha­lani ne­vi­deli celé naše vy­stú­pe­nie, ale druhý a tretí blok ich zau­jal na­toľko, že nás oslo­vili a chceli si vy­me­niť kon­takt. Asi po týždni, dvoch mi na­pí­sali e-mail a ne­skôr ma po­zvali na ich kon­cert. Ja som tam išla, a po­tom sme už iba vy­jed­ná­vali pod­mienky spo­lu­práce.

Foto: ar­chív Kor­ben Dal­las. Fotka diev­čat zo zá­ku­li­sia.

Čo na to diev­čatá? Ako vní­mali zdie­ľa­nie jed­ného pó­dia s tak úspeš­nou ka­pe­lou?

Mys­lím si, že v pr­vom mo­mente boli veľmi nad­šené, lebo väč­šina z nich Kor­ben Dal­las už po­znala z rôz­nych kon­cer­tov a klu­bov. Pa­mä­tám si, že pre baby to boli „tí ne­dot­knu­teľní“ chlapi, a tým, že Jurko má takú ob­rov­skú cha­rizmu a má úžasný hlas, tak baby boli úplne nad­šené. Prvý kon­takt, ktorý sme s cha­lanmi mali, bola fotka, keď sa s nami od­fo­tili na Čier­nom Ba­logu. Čiže baby boli úplne nad­šené, keď som im po­ve­dala, že sa mi cha­lani oz­vali ohľa­dom spo­lu­práce. A po­tom už, keď sme kon­cer­to­vali, tak sme sa s nimi zblí­žili. Mys­lím, že sú to veľmi fajn ľu­dia, ja som od nich ni­kdy ne­cí­tila ne­jakú nad­ra­de­nosť, vždy nám ďa­ko­vali za kon­certy, bolo to su­per.

Plá­nu­jete v bu­dúc­nosti niečo po­dobné?

Cha­lani chceli po­kra­čo­vať v spo­lu­práci aj na jar vo svo­jom jar­nom turné, kde uvá­dzali nový al­bum Stre­do­vek. Vzhľa­dom na to, že my sme v zbore mali na je­seň veľa ak­ti­vít, tak sme v zim­ných me­sia­coch ja­nuár – feb­ruár vy­hlá­sili pauzu. Moje cam­bia­rov­ské konto bolo vy­pnuté, ne­od­po­ve­dala som na správy, a tak sa stalo, že po za­pnutí som ne­skoro od­pí­sala na správu od cha­la­nov, ktorá bola ur­gentná.  Prav­de­po­dobne v ne­ja­kých blíz­kych mes­tách by sme spolu ale opäť mohli kon­cer­to­vať nie­kedy na je­seň.

Foto: ar­chív Ve­ro­niky Ve­ver­ko­vej  (hudba.sk)

Ako sa dá skĺbiť rola matky, štu­dentky a di­ri­gentky?

Nedá sa. Vždy ide niečo na úkor nie­čoho. Otázne je už len ne­jako tie po­mery vy­rov­nať, alebo ich udr­žia­vať v norme. Na­prí­klad, keď sme mali taký veľký boom so zbo­rom, tak som ne­bola štu­dent­kou, lebo som bola na ma­ter­skej s Fi­lip­kom. Po­tom som chvíľu štu­do­vala, a po­tom som zas bola doma s Ma­rín­kou. Ale te­raz mám také ná­ročné ob­do­bie, že mám dve deti, cho­dím do školy a s Cam­biar máme toho tak veľa. Ale mám veľké šťas­tie v tom, že mám  dobrú ro­dinu, ktorá mi po­máha a pod­po­ruje ma v tom, čo ro­bím.

Váš man­žel sa tiež ve­nuje hudbe. Čo je fajn na ži­vote s hu­dob­ní­kom?

No, môj hu­dob­ník –  jeho hu­dobný vkus je šmrck­nutý úplne iným sme­rom, on zbory veľmi ne­musí. Je to fajn v tom, že máme takú tú spo­ločnú zá­ľubu a vieme sa po­cho­piť, že mňa baví to, teba to, aj keď sú to roz­dielne žánre. Alebo sa chá­peme, ak ma je­den z nás skúšku a musí tam ísť. Ak mu pus­tím ne­jakú skladbu, pre ktorú sa nad­chnem, že by som ju chcela ro­biť s ba­bami v zbore, vždy mi to ošomre, lebo jemu sa to ne­páči. Ja podľa neho ro­bím také ex­trémy a vy­lo­me­niny, že sa tam vždy musí tan­co­vať alebo kvi­čať alebo čo. Takže je to veľmi pes­trý ži­vot, dvaja hu­dob­níci.

Foto: ar­chív Cam­biar la Mú­sica

Čo pre vás zna­mená úspech?

Nič, vô­bec nič. Keď som sa vrá­tila po Prahe do­mov, tak si ho­vo­rím, tá Praha bola su­per, ale ľa­hnúť si ve­čer do po­stele a vo­ňať Fi­lip­kové vlasy, bolo oveľa kraj­šie.

Aké máte plány do bu­dúcna? Akým sme­rom bu­dete viesť zbor?

Pre mňa je náš zbor veľmi tvárny, lebo sú v ňom samé mladé diev­čatá, ktoré sú ši­kovné na ta­nec, spev aj he­rec­tvo. Te­raz roz­mýš­ľam nad tým, že by sme na­cvi­čili ne­jaký mu­zi­kál a za­hrali ho tu na Pol­hore. Na je­seň by som chcela ísť na sú­ťaž do Ri­mini. Ono je to tak, že ten zbor sme­ruje sám – tým, že cvičí nové skladby, vždy iné a o le­vel ťaž­šie, tak on sa tak pro­fi­luje sám. Rôzne uda­losti ho me­nia, aj sme­rujú. Mám ur­čitý cieľ, ne­jakú pred­stavu, ako ho chcem for­mo­vať, ale ne­mám takú ideu, že takto pôjde naša cesta. Som veľmi spon­tánna vo všet­kom, diev­čatá tiež, tak uvi­díme, kto­rou ces­tou sa vy­be­rieme.

Komentáre