Kla­meme. Ro­bíme to všetci. Pre­há­ňame, pod­ce­ňu­jeme, vy­smie­vame sa, be­rieme ohľad na po­city iných. Ak je to pre nás vý­hodné, za­bú­dame. Máme ta­jom­stvá, ospra­vedl­ňu­jeme sami pred se­bou, že kla­meme, zrá­dzame. Rov­nako ako väč­šina ľudí, aj ja sa do­púš­ťam men­ších lží. Prav­daže kla­mem, no ni­komu tým ne­ub­li­žu­jem. Alebo áno?

zdroj: pe­xels.com

Áno, ub­li­žu­jem. Ub­lí­žila som toľ­kým ľu­ďom. Práve tým, ktorý si to ne­za­slú­žili. Oni vo mňa ve­rili a ja som ich zra­dila. Nech­cela som ale práve oni boli tí na kto­rých zá­le­žalo. Nech­cela som o nich prísť. Prí­liš som sa bála, že si budú o mne mys­lieť niečo zlé, že už viac ne­budú chcieť mať so mnou nič spo­ločné. Sna­žila som sa za­kryť tú špinu vo mne, lebo som sa prí­liš bála, že ak im po­viem pravdu osta­nem sama.

Ale to všetko je mi­nu­losť. Dnes už je všetko inak. No žiaľ už ne­vlá­dzem. Po­u­čila som sa zo všet­kých svo­jich klam­stiev. Sna­žím sa vra­vieť pravdu. No stále mi nik ne­verí. Na­priek všet­kej pravde há­džu na moje slová špinu. V ich tvári čí­tam, že je ne­skoro. Nič a nik ne­zmení ich ná­zor. Ne­mám im to za zlé. Možno som na­ozaj stra­tený prí­pad.

zdroj: pe­xels.com

Ale bolí to. Bolí to vi­dieť, že mi nik ne­verí. Všade tie po­hľady plné vý­či­tiek, skla­ma­nia, zrady, klam­stiev. Po­ze­rajú sa na mňa a vpí­jajú sa do mňa. Stra­šia ma v snoch. Chcem aby mi nie­kto ve­ril. Po­tre­bu­jem ne­jakú dušu, ktorá to stále so mnou ne­vzdala. Ktorá mi verí. No ta­kej už dávno niet. Každý má pred­sudky, každý predsa vie. Vie aká som. Vie, že kla­mem. Vie, že zrá­dzam. Vie, že ja za to ne­sto­jím. A možno to je pravda, možno predsa len už o vieru ne­sto­jím. Každý to so mnou vzdal. A ja sa to­pím. Ne­viem ako do­ká­zať, že nie som až taká za akú ma všetci po­va­žujú. Chcem sa nad tým po­vzniesť, chcem sa tvá­riť, že všetko mi je jedno, ale nejde to. Tá bo­lesť je sil­nej­šia ako moja zra­nená pý­cha.

Na­vo­nok sa tvá­rim, že sa nič ne­stalo, hoci moje vnútro je ro­zo­rvané na kusy. Ne­us­tále zvá­dzam boj sama so se­bou. Sna­žím sa chá­pať svoje roz­hod­nu­tia, svoje ko­na­nie no žiaľ, be­z­ús­pešne. Sna­žím sa aby mi nie­kto ve­ril, no len zby­točne kri­čím v kra­jine hlu­cho­ne­mých. Vzdá­vam sa, pre­sved­čili ste ma. Nie som hodná viery, nie som hodná ni­čoho.

zdroj: pe­xels.com

A tak mo­jim tres­tom nie je to, že mi už ni­kto ne­verí, ale fakt, že už ani sama sebe ne­mô­žem ve­riť…

 

Komentáre