Krásna, ta­len­to­vaná, presne taká ako ju po­známe z te­le­víz­nych ob­ra­zo­viek. Ni­kola Be­ne­di­ko­vi­čová pred­sta­vuje svoj nový song. Ak ste ho ešte ne­po­čuli, pri­šiel čas práve te­raz.

Ni­kol, teba po­známe zo slo­ven­ského se­riálu ako he­rečku. Te­raz pred­sta­vu­ješ novú pie­seň, takže si aj spe­váčka. V kto­rej z týchto dvoch po­zí­cii sa cí­tiš lep­šie?

He­rec­tvo je pre mňa pro­fe­sia a spev je ko­ní­ček. Od her­cov sa do­konca i oča­káva, že ve­dia aj čo-to za­nô­tiť. Na­vyše, štu­do­vala som mu­zi­ká­lové kon­zer­va­tó­rium. Už roky ži­jem v tom, že tieto dve ume­lecké od­vet­via krá­čajú ruka v ruke a mne sa nechce vzdať ani jed­ného.

Ako si sa do­stala k spevu?

Star­šia ses­tra vždy krásne spie­vala, a tak som sa k tomu pri­po­jila aj ja. Viedla ma k tomu a ro­di­čia nás pod­po­ro­vali. Spolu sme cho­die­vali na sú­ťaže a vy­stú­pe­nia, spie­vali sme ľu­dovky v kro­joch. Su­se­dia v pa­ne­láku si mu­seli zvyk­núť, že spoza na­šich dverí po­čuť stále spev.

Čo ťa in­špi­ro­valo k tvorbe no­vej piesne?

Po kon­zer­va­tó­riu som za­čala spie­vať v ka­pele. Cez týž­deň sme po no­ciach skú­šali a po ví­ken­doch sme spie­vali na ple­soch a svad­bách. Po troch ro­koch som si pri po­hľade na ľudí z par­ketu po­ve­dala, aké by to bolo, keby raz tan­co­vali na moje vlastné piesne. A tak som sa do toho pus­tila! Pred ro­kom som uro­bila prvý song „Leto ne­končí.“ Bolo to také moje štu­dent­ské know-how. No re­ak­cie oko­lia ma pod­nie­tili k tomu, aby som po­kra­čo­vala a pra­co­vala na sebe. „Na nebo vo­lám“ je už vy­spe­lej­šia vec, ktorá ide z môjho vnútra.

Po­vedz nám o piesni „Na nebo vo­lám“ niečo viac.

Vznikla v spo­lu­práci s Ran­dalg­roup pro­duc­tion. Do­stala som kon­takt na Zo­liho a mu­sím po­ve­dať, že mi veľmi sa­dol, nie len po pro­fe­si­onál­nej, ale aj po ľud­skej stránke. Pre­sved­čil ma, aby sme uro­bili expe­ri­ment, a po­slali in­štru­men­tálnu ver­ziu bez textu tex­tá­rovi An­dymu Ďu­ri­covi. Vý­sle­dok ma prek­va­pil. Andy ne­ve­del pre koho tex­tuje, ale vy­sti­hol ma lep­šie, akoby som to uro­bila sama. Uro­bili sme nie­koľko ver­zií. Do jed­nej mi na­prí­klad na­hrá­val vo­kály spe­vák Ma­tej Vávra. Na­ko­niec sme sa roz­hodli pre naj­jed­no­duch­šiu ver­ziu a práve tá vy­sti­huje celý cha­rak­ter pes­ničky.

Ako pre­bie­halo na­tá­ča­nie vi­deo­k­lipu?

Keďže Andy vlo­žil do ce­lej piesne akúsi nad­stavbu – mo­tív lásky, ktorý môže byť chá­paný ako dvoj­zmy­sel, sna­žili sme sa naňho v klipe upria­miť. Preto v zá­be­roch vy­stu­puje ruka (môjho naj­lep­šieho ka­ma­ráta Da­niela, ktorý stál pri mne od za­čiatku tvorby), ktorú na­sle­du­jem. Môže pred­sta­vo­vať rov­nako muža = lásku, ako Boha = vieru, či ves­mír, alebo ako si to už kto, sám za seba in­ter­pre­tuje. V ži­vote ob­čas „za­blú­dime“ a vtedy sa po­tre­bu­jeme odo­vzdať a spo­ľa­hnúť na nie­koho alebo niečo, čo nás po­ve­die ďa­lej správ­nym sme­rom. Na tom je po­sta­vený klip.

Od­ná­šaš si ne­jaké pekné zá­žitky?

Vďaka chlap­com z LK-stu­dio, s kto­rými sme celý klip spá­chali, na na­tá­ča­nie ni­kdy ne­za­bud­nem. Sú to ne­nor­málne akční ka­me­ra­mani, ktorí teda tra­fili pro­fe­siu! Ne­mali prob­lém ani s roz­kla­da­ním po­stele v hl­bo­kom lese na zrú­ca­nine. Ne­chala som na nich všetky lo­ká­cie a po­sta­rali sa mi hneď o nie­koľko zá­žit­kov. Bosá som si pre­šla skal­natý te­rén, lúku plnú bod­lia­kov, ľa­dový po­tok aj výšky na vr­cho­loch skál, kde sme si po po­sled­nej klapke pri zá­pade slnka roz­lo­žili kra­bice s piz­zou a ukon­čili (ve­rím, že nie po­slednú spo­lu­prácu).

Vieme, že si fi­na­lis­tka Miss Uni­verse. Ako vní­maš ta­kýto úspech?

Te­ším sa z toho! Od­ma­lička som o tom sní­vala. Chcela som sa pri­hlá­siť už po­sledné tri roky po sebe. No ma­mina mi stále ho­vo­rila: „Ešte po­čkaj, vy­ze­ráš moc mlado.“ (smiech) a má pravdu, v se­riáli som ako he­rečka stvár­ňo­vala v dvad­sia­tich-dvoch, len se­dem­násť­ročné dievča. No a te­raz mám po­cit, že vy­ze­rám ešte mlad­šie, ako pred ro­kom. Už to teda ne­bu­dem ďal­ším ro­kom ris­ko­vať a idem za­bo­jo­vať. (smiech)

Ty si taký mul­ti­ta­lent. Stre­tá­vaš sa s ne­praj­níkmi?

V okolí to ne­po­ci­ťu­jem. Tí, ktorí ma po­znajú osobne, ve­dia, aká som.

A ak ne­jakí prídu? Bude ma len mr­zieť, ak si ne­uve­do­mia, že tie ta­lenty som ne­dos­tala len pre seba, ale aj pre nich ( te­raz ho­vo­rím snáď za všet­kých umel­cov). Aby som tvo­rila a odo­vzdá­vala zo seba ďa­lej, či už di­vá­kom alebo po­slu­chá­čom. A komu sa ne­páči, je to pri­ro­dzené, sto ľudí, sto chutí.

Čo by si od­ká­zala na­šim čí­ta­teľ­kám?

Vo­lajte na ne­bo­ooooo 

Ni­kol, dr­žíme palce a ďa­ku­jeme za roz­ho­vor.

photo: ar­chív Ni­kola Be­ne­di­ko­vi­čová Of­fi­cial

Komentáre