Sú dní, keď sa pristihnem pri tom, ako len tak stojím s rukami zapretými o roh umývadla a pozerám na svoj odraz v zrkadle. Počas tých krátkych chvíľ sa snažím otvoriť svoju myseľ a zahľadieť sa do očí. Do tých svojich. Intenzívne a priamo. Upieram na seba zrak tak silno, ako to len ide. Pretože v tých očiach, skrytých na druhej strane zrkadla, sa snažím nájsť odpoveď.

flickr.com

Potom si ale uvedomím, že znovu premýšľam a hľadám odpovede na tie otázky, na ktoré ich stále nechcem počuť. No aj napriek tomu tam naďalej ostávam stáť a potichu na seba upieram zrak. Myšlienka sa však dá ovládať len veľmi ťažko, a aj preto nám ich hlavou denne preletí milión. A tak sa po chvíli ani nečudujem, že sa mi pred očami znovu vynárajú tie isté otázky…

Ako som to všetko mohla dopustiť? Prečo som to nezastavila skôr? Prečo som len bola taká sebecká a dovolila dvom mužom sa do mňa zamilovať? Ba čo horšie… Prečo som dovolila sebe milovať ich oboch…

A prečo som teraz ešte sebeckejšia v tom, že sa nedokážem ani jedného z nich vzdať?!

Kvôli svojim obavám a egoizmu nechávam žiť ľudí okolo seba v klamstve. Vytváram skreslený obraz sveta o tom, aké by to mohlo byť, ale v skutočnosti nie je. A čo je najhoršie, klamem samú seba. O tom, že som šťastná. Spokojná. A skutočne milujem a som milovaná.

Človek však nemôže byť nikdy úprimne šťastný na úkor šťastia niekoho iného. No a tak to je aj s láskou. Nikdy nemôže byť pravá, keď nepatrí jednému. Láska sa totiž v skutočnom živote nedá deliť. Lásku možno násobiť, prežívať, cítiť. Ale nie deliť. Pretože podmienkou je, že tou istou láskou smieme milovať len jednu osobu. Tú, ktorá si to zaslúži, a ktorá nám takú istú lásku aj vracia.

stocksy.com

A keď si medzi láskou nevieme vybrať, tak to preto, že ani jedna nie je pravá. Skutočná. Nie je takou, ktorá by nás naplnila túžbou. Takou tou silou, ktorá nás robí odolnými voči ostatným. Ktorá nám nedovolí vymýšľať. A ktorá nás jednoducho celých zachváti.

Vraj je život pridlhý na jednu lásku. Na takú lásku, ktorá je bez chýb a omylov. A preto každý tajne v seba veríme a dúfame, že sme iní. Inakší ako zvyšok sveta.

Dnešný svet je však príliš zlý na to, aby sme to všetci zvládli. Aby sme odolali. A preto nechceme vidieť skutočnosť. Zatvárame oči pred tým, čo robia ostatní a nedokážeme sa pozerať ani na to, čo robíme my. Svoje činy si všelijako ospravedlňujeme a nakoniec veríme v to, že sme lepší. A že sme len jednoducho nemali na výber.

Vieš však o tom, že keď raz podľahneš a nemáš dosť síl odolať, tak niet cesty späť?  Pretože v tom momente sa stratíš. V dave. V dave ľudí, medzi ktorými ťa už nie je vidieť. Stráca sa v tebe všetko to, čo bolo výnimočné. Ten posledný kúsok teba, ktorý nebol zničený dobou a trendom. Strácaš proste čaro, ktoré v tebe bolo, a ktoré za teba hovorilo. Už niet v tebe viac…

pexels.com

A preto dnes množstvo ľudí lásku delí. Keď vlastne to, čo cítia, smieme láskou nazvať. Delia lásku a boja sa rozhodnúť inak. Nechcú stratiť nič z toho, čo majú, hoci im na tom v skutočnosti nezáleží tak, ako si myslia.