Sú dní, keď sa pri­stih­nem pri tom, ako len tak sto­jím s ru­kami za­pre­tými o roh umý­vadla a po­ze­rám na svoj od­raz v zrkadle. Po­čas tých krát­kych chvíľ sa sna­žím ot­vo­riť svoju my­seľ a za­hľa­dieť sa do očí. Do tých svo­jich. In­ten­zívne a priamo. Upie­ram na seba zrak tak silno, ako to len ide. Pre­tože v tých očiach, skry­tých na dru­hej strane zrkadla, sa sna­žím nájsť od­po­veď.

flickr.com

Po­tom si ale uve­do­mím, že znovu pre­mýš­ľam a hľa­dám od­po­vede na tie otázky, na ktoré ich stále nech­cem po­čuť. No aj na­priek tomu tam na­ďa­lej ostá­vam stáť a po­ti­chu na seba upie­ram zrak. Myš­lienka sa však dá ovlá­dať len veľmi ťažko, a aj preto nám ich hla­vou denne pre­letí mi­lión. A tak sa po chvíli ani ne­ču­du­jem, že sa mi pred očami znovu vy­ná­rajú tie isté otázky…

Ako som to všetko mohla do­pus­tiť? Prečo som to ne­za­sta­vila skôr? Prečo som len bola taká se­becká a do­vo­lila dvom mu­žom sa do mňa za­mi­lo­vať? Ba čo hor­šie… Prečo som do­vo­lila sebe mi­lo­vať ich oboch…

A prečo som te­raz ešte se­bec­kej­šia v tom, že sa ne­do­ká­žem ani jed­ného z nich vzdať?!

Kvôli svo­jim oba­vám a ego­izmu ne­chá­vam žiť ľudí okolo seba v klam­stve. Vy­tvá­ram skres­lený ob­raz sveta o tom, aké by to mohlo byť, ale v sku­toč­nosti nie je. A čo je naj­hor­šie, kla­mem samú seba. O tom, že som šťastná. Spo­kojná. A sku­točne mi­lu­jem a som mi­lo­vaná.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Člo­vek však ne­môže byť ni­kdy úp­rimne šťastný na úkor šťas­tia nie­koho iného. No a tak to je aj s lás­kou. Ni­kdy ne­môže byť pravá, keď ne­patrí jed­nému. Láska sa to­tiž v sku­toč­nom ži­vote nedá de­liť. Lásku možno ná­so­biť, pre­ží­vať, cí­tiť. Ale nie de­liť. Pre­tože pod­mien­kou je, že tou is­tou lás­kou smieme mi­lo­vať len jednu osobu. Tú, ktorá si to za­slúži, a ktorá nám takú istú lásku aj vra­cia.

stocksy.com

A keď si me­dzi lás­kou ne­vieme vy­brať, tak to preto, že ani jedna nie je pravá. Sku­točná. Nie je ta­kou, ktorá by nás na­pl­nila túž­bou. Ta­kou tou si­lou, ktorá nás robí odol­nými voči os­tat­ným. Ktorá nám ne­do­volí vy­mýš­ľať. A ktorá nás jed­no­du­cho ce­lých za­chváti.

Vraj je ži­vot pri­dlhý na jednu lásku. Na takú lásku, ktorá je bez chýb a omy­lov. A preto každý tajne v seba ve­ríme a dú­fame, že sme iní. Inakší ako zvy­šok sveta.

Dnešný svet je však prí­liš zlý na to, aby sme to všetci zvládli. Aby sme odo­lali. A preto nech­ceme vi­dieť sku­toč­nosť. Za­tvá­rame oči pred tým, čo ro­bia os­tatní a ne­do­ká­žeme sa po­ze­rať ani na to, čo ro­bíme my. Svoje činy si vše­li­jako ospra­vedl­ňu­jeme a na­ko­niec ve­ríme v to, že sme lepší. A že sme len jed­no­du­cho ne­mali na vý­ber.

Vieš však o tom, že keď raz pod­ľah­neš a ne­máš dosť síl odo­lať, tak niet cesty späť?  Pre­tože v tom mo­mente sa stra­tíš. V dave. V dave ľudí, me­dzi kto­rými ťa už nie je vi­dieť. Stráca sa v tebe všetko to, čo bolo vý­ni­močné. Ten po­sledný kú­sok teba, ktorý ne­bol zni­čený do­bou a tren­dom. Strá­caš proste čaro, ktoré v tebe bolo, a ktoré za teba ho­vo­rilo. Už niet v tebe viac…

pe­xels.com

A preto dnes množ­stvo ľudí lásku delí. Keď vlastne to, čo cí­tia, smieme lás­kou na­zvať. De­lia lásku a boja sa roz­hod­núť inak. Nechcú stra­tiť nič z toho, čo majú, hoci im na tom v sku­toč­nosti ne­zá­leží tak, ako si mys­lia.

Komentáre