Hovorí sa, že dnešné vzťahy nemajú dlhu trvanlivosť. Ako je potom možné, že naši rodičia a starí rodičia, si iba pár rokov pred nami dokázali nájsť partnera, s ktorým strávili naozaj celý život? Mali „iba“ šťastie alebo našli kľúč k ozajstnej láske?
Doba sa mení rýchlo a s ňou aj všetko, čo poznáme. Mení sa svet, technológie, ľudské poznatky, zvyky, ale aj vnímanie a naše možnosti. Aj vo vzťahoch sa toho každé desaťročie dokáže veľa zmeniť. Nie je to tak dávno, čo si mladé ženy brali mužov, ktorých im vybrali rodičia. Nie je to tak dávno, čo sa vzťahy potvrdzovali sobášom, aj keď sa zaľúbenci poznali len pár týždňov. Dnes sa do záväzkov nehrnú ani tí, ktorí spolu randia roky.
Dôvody môžu byť rôzne, stačí keď si spomenieme slovo „možnosti“. Kým si naši starí rodičia mohli „vyberať“ z tých, ktorých poznali, pretože nemali ani tušenie, kto žije v meste o niekoľko kilometrov ďalej (a už vôbec nie, že by mohli mať vzťah s niekým zo zahraničia), dnešní ľudia majú tak široký „výber“, že možno stále dúfajú v niečo lepšie.
Lenže dokonalý partner neexistuje. Myslíš si, že naši starí rodičia sú dokonalými ľuďmi? Nie. Sú presne takí, akí sme my. Ale oni šli do vzťahu s tým, že spolu budú naveky. Všetky problémy, ktoré prišli, spolu museli zvládnuť. Nemohli buchnúť dverami a len tak si odísť. Isteže, pre mnohých to mohlo byť veľa trápenia, ale kto skutočne miloval a chcel pracovať na vzťahu, ten to aj urobil.
Čo by sme sa od nich mohli naučiť? Možno to, že hľadať a dúfať nás nebude baviť večne. Že to najlepšie, čo nám život ponúka, môžeme mať priamo pred očami. Ale najmä, vzťah nie je len o láske. Veľká zamilovanosť rokmi vyprchá a až potom sa ukáže, či vzťah za to stojí. Či tú iskru čas nezahasil.
Keď sa obaja dokážete rešpektovať, dôverujete si a ste jeden pre druhého oporou, máte pevný základ na to, aby ste stáli bok po boku aj vtedy, keď budete mať tváre plné vrások. Tie vrásky budú znakom všetkého, čo ste si prežili. Budú to vrásky smiechu, ale aj ťažkých chvíľ. Ale obaja ich budete milovať.
