Po­maly sa učím, že si mu­sím vy­be­rať, čo je pre mňa správne a čo ma oberá o ener­giu. Po­maly sa učím, že je po­riadku od­chá­dzať z miest, ktoré vám nič ne­pri­ná­šajú. Po­maly sa učím, že je v po­riadku od­chá­dzať od ľudí, ktorí nie sú pre vás tí praví. 

Po­maly pri­chá­dzam na to, že ne­mu­sím na všetko ho­vo­riť „áno“, a že je v po­riadku, ak ob­čas blú­dim a pre­tĺkam sa ži­vo­tom. Tak­tiež už viem ohod­no­tiť, čo je pre mňa dobré a čo zlé a preto je v po­riadku, že chcem od­ísť a po­ve­dať „zbo­hom“. Ži­jeme len raz a ja nech­cem nič ľu­to­vať.

Ľu­tu­jeme to, čo sme ne­uro­bili. A ja nech­cem ľu­to­vať niečo, čo ma su­žo­valo prí­liš dlho alebo nie­kto, kto si ma ab­so­lútne ne­vá­žil, no ja som s ním aj tak zo­stá­vala. Chcem skon­čiť so se­bat­rýz­ne­ním, chcem od ži­vota niečo viac.

Už sa ne­bo­jím po­ve­dať zbo­hom. Už sa ne­bo­jím toho, že mám hod­notu, ktorú si po­tre­bu­jem strá­žiť a sta­rať sa o ňu, inak sa zni­čím.

Chcem žiť tak, že kde­koľ­vek pôj­dem, pôj­dem tam s celý srd­com pl­ným lásky. Je to tak jed­no­du­ché. Ak prídu do nášho ži­vota vzťahy ako láska či pria­teľ­stvo, po­tre­bu­jeme cí­tiť, že je to to pravé, a že nám to niečo pri­náša. Ak nás to ne­in­špi­ruje, ne­po­súva ďa­lej, ne­cí­time sa spo­kojní ani šťastní, je na čase dať „zbo­hom“.

Ve­rím, že jed­ného dňa bu­dem vi­dieť svetlo vo všet­kom a všet­kých. Že jed­ného dňa to „zbo­hom“ ne­bude nutné zlo, ale to naj­lep­šie roz­hod­nu­tie. Ve­rím, že jed­ného dňa bu­dem vi­dieť hl­bší zmy­sel vo všet­kom a vo všet­kých, kto­rým som stretla na mo­jej ceste ži­vota.

Ži­vot je krátky. Preto ne­strá­cam čas tým, že ne­vys­lo­vím dô­le­žité slová. Kraj­šie dni pri­chá­dzajú až vtedy, keď sme na ne pri­pra­vení.

A ja som. Preto ho­vo­rím „Zbo­hom“ všet­kým ve­ciam, ktoré ma ni­čia a všet­kým ľu­ďom, ktorí si ne­vá­žia moju hod­notu.

Zbo­hom.

Komentáre