Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Jedna párty, je­den ve­čie­rok. Z týždňa na týž­deň sme je­den dru­hému vstú­pili do ži­vota. Bol si mi cu­dzí, ale zá­ro­veň blízky. Na za­čiatku som ne­ve­dela, čo mám ča­kať. Jednu vec som však ve­dela na 100%. Cí­tila som sa s te­bou dobre. Ne­pa­mä­tám sa, kedy som bola na­po­sledy na rande s mu­žom a pre­ke­cala s ním 3 ho­diny bez po­ze­ra­nia na ho­dinky. Cí­tila som, že sa mô­žeme roz­prá­vať o všet­kom. Udi­vo­valo ma, ako je možné, že mám toľko spo­loč­ných vecí s člo­ve­kom, kto­rého som pred týžd­ňom ani ne­poz­nala. Na­čali sme ne­jakú tému a ty si vy­slo­vo­val moje myš­lienky. Ne­sku­točne mi to im­po­no­valo. Cí­tila som, že sme na rov­na­kej vl­no­vej dĺžke.

Foto: best­lo­veh­dwall­pa­pers.blogs­pot.com

Pa­mä­táš sa, keď som bola pr­vý­krát u teba a ty si mi hral na gi­tare? Vtedy som si v du­chu po­mys­lela „pro­sím nech sa to ni­kdy ne­skončí.“ Ve­dela som, že v tej chvíli ne­pot­re­bu­jem nič viac. Bola som nad­šená, keď som ťa na moje na­ro­de­niny mohla pred­sta­viť ro­di­čom a oni po­ve­dali, že sa im pá­čiš. A keď som zis­tila, že máš po­dobné zá­ľuby ako ja, ne­mohla som sa ne­us­mie­vať. Každý deň som sa te­šila na naše pre­chádzky v spo­loč­nosti tvo­jich dvoch mi­lá­či­kov. Bola som šťastná a ne­roz­mýš­ľala som nad bu­dúc­nos­ťou. Ne­roz­mýš­ľala som ani nad tým, čo po­ve­dia os­tatní. Skrátka mi s te­bou bolo fajn a dú­fala som, že nám to vy­drží.

Foto: pe­xels.com

Ale po­tom sa niečo stalo. Pri­šiel zlom. Náš vzťah sa skon­čil skôr ako sa za­čal roz­ví­jať. Bolo to smutné a ne­rada spo­mí­nam na chvíľu, kedy som ti mu­sela po­ve­dať pravdu. Ne­zlo­milo to len teba, ale aj mňa. Na ve­rej­nosti som na sebe nič ne­dala po­znať, pre­tože by som tým uká­zala svoju zra­ni­teľ­nosť. Keď som zis­tila, že nám dvom to spolu ne­bude ni­kdy fun­go­vať, chcela som všetko ho­diť za hlavu a vy­ma­zať si spo­mienky. Tvá­riť sa, že my dvaja sme sa v ži­vote ne­stretli. Možno to bolo se­becké, bola som chladná, ale ne­mala som na vý­ber. Istý čas to aj fun­go­valo, pre­tože sme pre­stali byť v kon­takte, nič som o tebe ne­ve­dela a ľah­šie sa mi za­bú­dalo. Ale keď u mňa pri dve­rách v jedno po­po­lud­nie za­zvo­nila po­štárka a do­niesla mi list od teba, skoro som spadla z nôh. Pre­čí­tala som si ho as­poň tri­krát, ale ni­kdy na neho ne­od­pí­sala…

Foto: image.pe­xels.com

Dlho som so se­bou bo­jo­vala a ne­ve­dela som pri­jať fakt, že som ne­chala od­ísť chlapca, ktorý ma mal rád. Ten list vo mne vzbu­dil ne­ko­nečné vý­čitky. Pý­tala som sa sa­mej seba ako je možné, že to skon­čilo tak rýchlo. Dnes už viem, že keby to na za­čiatku ne­pre­rástlo do lásky, do­te­raz sme mohli byť naj­lepší ka­ma­ráti. Ot­vá­ram zá­suvku a dí­vam sa na našu spo­ločnú fo­to­gra­fiu, ktorú sme si uro­bili na jed­nej z na­šich pre­chá­dzok. Ne­tu­ším, čo ti behá hla­vou, keď si na mňa spo­me­nieš. No vedz, že keď si spo­me­niem ja na teba, ne­ľu­tu­jem ani je­den deň.

Ďa­ku­jem Ti za to, že som ťa spoz­nala. A ďa­ku­jem, že som vďaka Tebe zis­tila, že nie­ktorí ľu­dia v na­šom ži­vote ne­zos­tanú navždy. Iba ním pre­chá­dzajú, aby nás niečo na­učili. 

Komentáre