Buď ro­man­tik. Viem, že to máš v krvi a pus­til si to na po­vrch už mno­ho­krát. Len pár dní, pro­sím… Sľu­bu­jem, že po­tom už bu­dem opäť di­voká a sr­šiaca sar­kaz­mom. Bu­dem pre­krú­cať očami a na­po­dob­ňo­vať zvuky dá­ve­nia, keď uvi­dím pri pre­chádzke s te­bou ne­jaký pre­hnane za­ľú­bený pá­rik, kde par­tneri akosi za­budli na svoje sku­točné mená, pre­tože sa ne­do­kážu oslo­vo­vať inak, než lá­sočka, chro­bá­čik, chrús­tik a ďal­šími po­dob­nými zdrob­ne­ni­nami…Po nie­čom ta­kom ozaj ne­tú­žim. Mnohí si, bo­hu­žiaľ, po­jem ro­man­tika a pre­sla­dené sprá­va­nie pletú.

zdroj: unsp­lash.com

Moja pred­stava ro­man­tiky je le­žať doma v tvo­jom ob­jatí. A ty po­čas dl­h­šej chvíľky ako na mňa hľa­díš, sa zrazu usme­ješ, po­vieš mi, že som nád­herná, aj keď ne­mám žiadny make-up a moje vlasy nie sú práve čerstvo umyté. Moja pred­stava ro­man­tiky je, ak mi sám od seba pri­ne­sieš bor­dové ruže len tak, lebo si si na mňa spo­me­nul a sú moje ob­ľú­bené. Je to kto­rý­koľ­vek roz­ho­vor na hl­b­šiu tému, kde máme mož­nosť lep­šie spoz­nať naše myš­lien­kové po­chody a naj­s­kry­tej­šie sny. Ne­pres­tá­vam žas­núť, v dob­rom slova zmysle, nad tvo­jimi otáz­kami aj od­po­ve­ďami.  Sú to všetky krásne slová pod­lo­žené činmi. Bozky na čelo, bozky na pery, bozky kde­koľ­vek. Po­drža­nie dverí. Dba­nie na drobné de­taily. Do­dr­ža­nie sľu­bov. Listy, básne, zvá­dza­nie slo­vami. Zrých­lený tep, ktorý nás pre­zradí za akých­koľ­vek okol­ností. Keď ma po­boz­káš, či ob­jí­meš pred ce­lým sve­tom bez os­ty­chu.
zdroj: unsp­lash.com

Je smutné, že nie­ktorí páni to v sebe po­tlá­čajú, pre­tože sa im to zdá… zby­točné? Pre­cit­li­velé? Ne­bo­daj im to na­tá­rala spo­loč­nosť? Kto vie...Práve preto som vďačná za všetky tvoje ro­man­tické gestá. Aj na­priek tomu, akým cy­nic­kým doj­mom do­ká­žem nie­kedy pô­so­biť. Ob­čas za­bú­dam, že pred te­bou ne­mu­sím brá­niť moju pod­statu. Pod­statu, ktorá bola vy­sta­vená uš­ti­pač­nému po­sme­chu, pre­tože som ju od­ha­lila je­din­com pri­málo vy­spe­lým, aby ju mohli po­cho­piť.

A tak ťa pro­sím, keď len tak blú­diš hĺb­kou mo­jich očí a ja na­chá­dzam krásy ži­vota ukryté v jamke na tvo­jom pra­vom líci, ne­za­budni byť ro­man­ti­kom. Nech mô­žeme ďa­lej pre­ží­vať naše spo­ločné dob­ro­druž­stvo a tan­co­vať val­čík po­ro­zu­me­nia na­prieč ga­la­xiami.

Komentáre