In­ter­net. Mo­bil. Te­le­ví­zia. Ces­to­va­nie. Dis­ko­téky. Ka­ri­éra. Vir­tu­álna re­a­lita. Ne­uve­ri­teľné množ­stvo in­for­má­cií. Istý druh Slo­body. Ak chceš nie­kde od­ísť, mô­žeš tam uro­biť hneď. Ak sa chceš s nie­kým pre­stať roz­prá­vať, jed­no­du­cho si ho vy­ho­díš z pria­te­ľov. Dnes vzťahy kon­čia ig­no­ro­va­ním sa, ne­zain­te­re­so­va­nými oso­bami, ktorí ší­ria kle­bety, a tými hlú­pymi sprá­vami, ktoré vraj po­tvr­dzujú, že On s nie­kým flir­to­val. Vraj. Vraj to tak ne­bolo mys­lené. Veď vieš. Znie to síce ako klišé, ale nie je to na­ozaj tak? Dnes je všetko o niečo jed­no­duch­šie, no v na­šom nor­mál­nom ži­vote o to kom­pli­ko­va­nej­šie.

A je mi z toho smutno. Na­ozaj. Pre­tože sa bo­jím o naše vzťahy bu­dúc­nosti. O naše man­žels­tvá, o naše deti, o naše ži­voty a hod­noty. Sku­točne sa bu­deme ne­us­tále roz­vá­dzať, pod­vá­dzať a na­miesto toho, aby sme sa sna­žili na­pra­viť veci, od­ídeme rad­šej preč, pre­tože vraj aj tak to nemá zmy­sel? To my vieme, ľu­dia. Ak sa nám niečo ne­páči alebo pre­ží­vame bo­lestné ob­do­bie, hneď vy­hľa­dá­vame po­nuky od­le­tov hoci aj do ved­ľaj­šej kra­jiny, sle­du­jeme všetky možné po­nuky a chceme ísť ďa­lej, ne­chať všetko tak a ísť od­znova.

Áno, pri­zná­vam, toto sa mi na dneš­nej dobe páči, no ak sa nato po­zrieme i z tej dru­hej stránky, ne­us­tále máme prí­le­ži­tosti všetko za­ho­diť a ne­rie­šiť sku­točné prob­lémy. Opus­tíme ich. Od­ces­tu­jeme od nich. A naše vzťahy stros­ko­tá­vajú.

Bo­jím sa o mňa. O nás. O to, aký ži­vot nás čaká. Síce na­ozaj mi­lu­jem našu ge­ne­rá­ciu, ktorá má ob­rov­ské množ­stvo mož­ností, av­šak nie je to len po­zlátko? Nie je to len tvrdý svet in­di­vi­du­ality, kon­zum­ného sveta a bo­lesti? Áno, každý pra­cu­jeme na na­šich ka­ri­é­rach, chceme veľa a oča­ká­vame, že ten druhý nám ne­ub­líži. No ne­skôr zis­tíme, že si ub­li­žu­jeme sami. Máme vy­soké oča­ká­va­nia a ná­roky. Roz­chá­dzame sa, schá­dzame sa. Mi­lu­jeme sa, ale ne­po­vieme to. Rad­šej to na­pí­šeme, celý deň ča­káme na slo­víčko „vi­dené“ a bo­jíme sa. Kon­tro­lu­jeme smart­fóny na­šich po­lo­vi­čiek, ne­lajk­neme bý­va­lému fotku, veď by si mys­lel, že naňho tú­žobne mys­líme a chceme ho späť.

 

Ob­čas ma to na­ozaj mrzí a pre­mýš­ľam, či je toto to, čo chcem. Áno, asi chcem od tohto kaž­do­den­ného ru­tin­ného ži­vota od­ísť a žiť ži­vot, ktorý je na­ozaj hod­notný. Chcem byť člo­vek, ktorý si môže po­ve­dať, že je na­ozaj so svo­jim ži­vo­tom spo­kojný a má okolo seba dob­rých ľudí. Otáz­kou je, či chcem veľa. Sna­žím sa na ňu ne­od­po­ve­dať. Viem, že je na­ozaj stále re­álne mať pl­no­hod­notné vzťahy s ľuďmi. Stále ve­rím na sku­točnú lásku, na od­da­nosť, po­koru a ver­nosť vo vzťa­hoch. Ve­rím, že nás dnešné vy­mo­že­nosti ne­mu­sia ovplyv­niť na­toľko, aby sme ne­mohli mať vedľa seba nie­koho, o kom sku­točne mô­žeme po­ve­dať, že si ho vá­žime.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Ve­rím, že je to stále možné a my máme stále na vý­ber, akí bu­deme.

Ve­rím, že sa mô­žem te­šiť na moju bu­dúc­nosť.

Ve­rím, že my ľu­dia to po­cho­píme.

Komentáre