Ži­vot, ktorý ži­ješ sa ná­padne po­dobá na hor­skú dráhu?! Raz stú­paš hore, ino­kedy ledva la­páš po dy­chu a bola by si naj­rad­šej, keby to vy­rie­šil je­den ki­ned­ril. No nie vždy ho máš, le­ká­reň je za­tvo­rená a zrazu zmizli aj všetci tí, čo sľu­bo­vali, že budú pri Tebe, keď Ti bude naj­hor­šie. Ni­komu to ne­zaz­lie­vaj. Každý má čo ro­biť, aby si udr­žal rov­no­váhu na tej svo­jej ži­vot­nej dráhe. Je to v po­riadku. Nie­kedy je pria­teľ práve ten, ktorý ne­po­môže. Pre­tože chce, aby si to zvládla sama a zis­tila, že na to máš do­sta­tok sily, aj keď si mô­žeš mys­lieť, že už jej niet.

carnival-1836998_960_720

pi­xa­bay.com

Sú však aj chvíle, kedy pravý pria­teľ pri­chá­dza, aby nás po­str­čil a ne­zos­tali sme tam dole pri­dlho. Nič nové tam ne­náj­deme. Tak sa na­dýchni, na­ber silu, roz­behni sa, pri­daj, stú­paj, máš na to! Ver si! Vy­chut­naj si každý je­den cen­ti­me­ter na Tvo­jej ceste, nech je aká­koľ­vek. Dobré aj tie zlé veci. Všetko sa deje pre to, aby sme sa po­sú­vali do­predu a rástli.

Mám rada svoju bláz­nivú ,,hor­skú dráhu“. Je presne taká, aká má byť. Nie­kedy ne­po­mohla ani celá kra­bička ki­ned­rilu a aj moji vzácni pria­te­lia sa za­po­tili. Týmto vám ne­smierne ďa­ku­jem, ne­za­bú­dam a vá­žim si vás! Ste  ob­rov­ským da­rom a kaž­dému pra­jem, aby stre­tol ľudí ako ste vy.

parachuting-1705702_960_720

pi­xa­bay.com

Možno si po­mys­líte, že to znie až prí­liš ako klišé… Že ži­vot nie je fér a keď sa ,,darí“, tak sa nám zdá, že to nemá ko­niec a skôr ako ro­man­tic­kej ko­mé­dií sa ten ži­vot po­dobá ka­ta­stro­fic­kému filmu alebo ho­roru? Vi­taj re­a­lita! Už sa o tom na­pí­salo toľko kníh, člán­kov, blo­gov, na­to­čilo fil­mov a stále sa v na­šich ži­vo­toch nič ne­zme­nilo?

O tom, prečo je to tak nič nové asi ne­na­pí­šem. Každý pre­ží­vame raz ro­man­tiku a ino­kedy drámu. Všetko je to ,,iba“ o tom, ako to čo sa nám deje pri­jí­mame, vy­rov­ná­vame sa, od­púš­ťame sebe i os­tat­ným, ne­cháme od­ísť to, čo má a ot­vá­rame sa pre nové veci. …že sa sú­stre­díme na pekné veci, zá­žitky a z tých me­nej pek­ných sa po­u­číme, ne­ne­cháme sa zne­chu­tiť, vy­ko­ľa­jiť, ale uro­bia z nás sil­nej­ších, odol­nej­ších, od­hod­la­nej­ších, tr­pez­li­vej­ších, vďač­nej­ších… ľudí.

Sme tu na to, aby sme sa niečo na­učili, rástli, na­pre­do­vali a odo­vzdali to­muto svetu naše po­sols­tvo.

U nie­koho je to veľmi mierne, po­stupné stú­pa­nie, cesta po vr­chole a opäť po­stupné kle­sa­nie. Máš to takto? Te­šíš sa? Bla­ho­že­lám Ti a pra­jem, aby si si to takto za­cho­vala a te­šila sa z kaž­dého dňa.

Nie­kto iný to však má vo svo­jom ži­vote napr. takto: str­m­hlav hore, vy­so­ko­ooo, vr­chol je chvíľ­ko­vou zá­le­ži­tos­ťou a po­tom sviš­tíš dole, že sa ani ne­stih­neš na­dých­nuť a ten pád… Nič prí­jemné. A tak zrá­taš škody, spo­čí­taš zuby, oprá­šiš šaty a po­fú­kaš ,,bobo“. Hlavne sa ne­vá­ľaj na tej špi­na­vej, čier­nej pod­lahe dlho!

woman-1958723_960_720

pi­xa­bay.com

Na­šla si sa skôr tu? Bla­ho­že­lám Ti rov­nako a pra­jem Ti, aby si si ve­dela vy­chut­nať každú cestu aj vr­chol rov­nako, aby tie pády tak ne­bo­leli a škody ne­boli také vážne. Aby si sa z mod­rín a škra­ban­cov o sebe a ži­vote na­učila pa­dať, ale najmä sama vstať. Či sa to dá? Ve­rím, že áno. Som však iba žiak. V ži­vote sa učíme cho­diť, pa­dať, vstá­vať…

boy-1916204_960_720

pi­xa­bay.com

,,Po­u­če­nie z Tvo­jich roz­bi­tých ko­lien môže vy­ze­rať tak, že na bu­dúce to bude ,,iba“ mod­rina.“ (Z.M.)

Komentáre