Vždy si bola usmiata a uží­vala si si ži­vot. Ba­vila sa po klu­boch, ob­čas si sa opí­jala ale vždy s rov­na­kými ľuďmi.  S tými ľuďmi ste vy­ze­rali ako jedna veľká ro­dina. Mala si toľko pria­te­ľov, že si si nie­kedy ne­ve­dela nájsť čas ani na seba samú. Vždy si mala plány, ale aj na­priek tomu si mi­lo­vala spon­tánne veci. Bola si bláz­nivá a šťastná. Pô­so­bila si tak šťastne, že pri po­hľade na teba sa ľu­ďom dví­hali kú­tiky pier. Vždy si bola to upra­vené, vy­smiate, krásne, spo­lo­čen­ské dievča, z kto­rého sr­šala ra­dosť, opti­mizmu a dobrá ener­gia.

Te­raz se­díš rovno predo mnou, ale akoby si to ne­bola ty. Vy­ze­ráš zni­čená a skla­maná. Tvoj krásny žia­rivý úsmev na­hra­dili slzy, stovky sĺz a tvr­díš, že sa ne­ná­vi­díš spolu so svo­jim ži­vo­tom. Ne­ro­zu­miem ti a už vô­bec ne­ve­rím, že si to na­ozaj ty. Pr­vý­krát v ži­vote ťa vi­dím stra­patú, ne­up­ra­venú, bez stopy po tvo­jom krás­nom úsmeve. Pri po­hľade na teba uva­žu­jem, kde si sa stra­tila a čo ti tak veľmi ub­lí­žilo. Dlho som ča­kala, kým sa upo­kojí tvoj zá­chvat plaču a bu­deš mi môcť po­ve­dať prečo. Ne­viem, či je dobré ťa ob­jí­mať, pre­tože po­tom pla­češ ešte viac, ale nie je pre mňa ľahké ne­chať ťa len tak se­dieť. Do­stala si ma do zú­fals­tva, mám po­cit, že ťa vô­bec ne­spoz­ná­vam.

Pre­tože tvoj ži­vot je smut­nejší ako každý ro­man­tický film, ktorý si vi­dela. Tvoji pria­te­lia nie sú sku­toční. Celé tie roky ne­vi­deli, že tvoj úsmev je jedna mo­hutná a ťažká maska. „Tvoje úlety“ na party sú len preto, aby si as­poň na malú chvíľku bola mys­ľou inde. Slovo ro­dina je ti cu­dzie. Všetci v tvo­jej ro­dine sa veľmi ťažko zná­šajú, kri­čia, há­džu ve­cami a bijú. Vládne tam ag­re­si­vita a nič o sebe ne­viete, ste ako cu­dzí ľu­dia. Do­mov je stre­dis­kom ne­ná­visti. Je jej tam tak mnoho, že je to cí­tiť vo vzdu­chu. A ty… si smr­teľne chorá. Deň po dni umie­raš a ni­kto nič ne­vie. Nie len o tvo­jej cho­robe ale ani o tebe.

Ne­ve­rím svo­jim zmys­lom, ktoré za­chy­tili pred­chá­dza­júce slová vy­chá­dza­júc z tvo­jich úst. Vy­ra­zila si mi dych, za­ba­vila ma slov a za­va­lili ma zmie­šané po­city.

Aj ten naj­šťast­nejší člo­vek, kto­rého si po­známe môže byť ten najs­mut­nejší. Aj keď si mys­líme, že nie­koho po­známe si to mô­žeme len mys­lieť a v sku­toč­nosti sa možno veľmi mý­lime. Nie­kto do­káže no­siť celé roky pred všet­kými masku, ktorá nie len za­krýva všetky trá­pe­nia, ale vlastne to, kým sme. Ako do­káže nie­kto du­siť v sebe celé roky ta­kéto veci?