Vždy si bola usmiata a užívala si si život. Bavila sa po kluboch, občas si sa opíjala ale vždy s rovnakými ľuďmi.  S tými ľuďmi ste vyzerali ako jedna veľká rodina. Mala si toľko priateľov, že si si niekedy nevedela nájsť čas ani na seba samú. Vždy si mala plány, ale aj napriek tomu si milovala spontánne veci. Bola si bláznivá a šťastná. Pôsobila si tak šťastne, že pri pohľade na teba sa ľuďom dvíhali kútiky pier. Vždy si bola to upravené, vysmiate, krásne, spoločenské dievča, z ktorého sršala radosť, optimizmu a dobrá energia.

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou

Teraz sedíš rovno predo mnou, ale akoby si to nebola ty. Vyzeráš zničená a sklamaná. Tvoj krásny žiarivý úsmev nahradili slzy, stovky sĺz a tvrdíš, že sa nenávidíš spolu so svojim životom. Nerozumiem ti a už vôbec neverím, že si to naozaj ty. Prvýkrát v živote ťa vidím strapatú, neupravenú, bez stopy po tvojom krásnom úsmeve. Pri pohľade na teba uvažujem, kde si sa stratila a čo ti tak veľmi ublížilo. Dlho som čakala, kým sa upokojí tvoj záchvat plaču a budeš mi môcť povedať prečo. Neviem, či je dobré ťa objímať, pretože potom plačeš ešte viac, ale nie je pre mňa ľahké nechať ťa len tak sedieť. Dostala si ma do zúfalstva, mám pocit, že ťa vôbec nespoznávam.

Pretože tvoj život je smutnejší ako každý romantický film, ktorý si videla. Tvoji priatelia nie sú skutoční. Celé tie roky nevideli, že tvoj úsmev je jedna mohutná a ťažká maska. „Tvoje úlety“ na party sú len preto, aby si aspoň na malú chvíľku bola mysľou inde. Slovo rodina je ti cudzie. Všetci v tvojej rodine sa veľmi ťažko znášajú, kričia, hádžu vecami a bijú. Vládne tam agresivita a nič o sebe neviete, ste ako cudzí ľudia. Domov je strediskom nenávisti. Je jej tam tak mnoho, že je to cítiť vo vzduchu. A ty… si smrteľne chorá. Deň po dni umieraš a nikto nič nevie. Nie len o tvojej chorobe ale ani o tebe.

Neverím svojim zmyslom, ktoré zachytili predchádzajúce slová vychádzajúc z tvojich úst. Vyrazila si mi dych, zabavila ma slov a zavalili ma zmiešané pocity.

Aj ten najšťastnejší človek, ktorého si poznáme môže byť ten najsmutnejší. Aj keď si myslíme, že niekoho poznáme si to môžeme len myslieť a v skutočnosti sa možno veľmi mýlime. Niekto dokáže nosiť celé roky pred všetkými masku, ktorá nie len zakrýva všetky trápenia, ale vlastne to, kým sme. Ako dokáže niekto dusiť v sebe celé roky takéto veci?