Poznala som ju už pár rokov, no nikdy sme sa až tak veľmi nerozprávali. Prečo? Možno na to nebol správny čas. A možno ja som bola ešte dieťa a ona už dospelá osoba, aj keď sme toho istého veku. Pomaly, veľmi zriedkavo sme sa začali náhodne stretávať a ona mi začala prirastať k srdcu. Bola tým niečím sviežim a očakávaným ako prvý sneh v zime, ktorý vieš, že príde, no tešíš sa na neho ako malé dieťa.

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou

Bola tak dospelá a vyzretá, aj keď postavou sa podobala malému dievčatku. Medzi nami začal vznikať vzťah, pri ktorom som nemala strach, aby niekedy skončil. Necítila som to spontánne nadšenie, ktoré tak rýchlo opadne ani smútok či sklamanie tak pohlcujúce, že sa pri ňom nedá dýchať. S ňou som cítila istotu.

kamošky

pinterest.com

Rozprávali sme sa o všetkom a najviac samozrejme o vzťahoch – tak ako každé iné ženy. V jeden letný deň v kaviarni pri škoricovom „lattéčku“ mi začala hovoriť, ako sa cíti zvláštne vo svojom vzťahu, ktorý trval už tri roky a na ktorom si postavila život.

Začali spolu chodiť už ako pätnásťroční a tak je normálne, že po toľkých rokoch ti na tom druhom začne niečo vadiť. Tak mi začala rozprávať o tom, ako chce s ním vyjadriť svoj názor, ale často je prehlušená jeho myšlienkami. Ako by s ním už chcela mať viac prítomnosti, nie len neustále plánovať budúcnosť, no cíti, že on s ňou možno nepočíta na tých 100 percent ako ona s ním. Ako ho často miluje a zároveň nenávidí v ten istý moment.

stocksy_txpd368d9446zn000_small_801525

elitedaily.com

„Tak sa s ním rozíď, nie?“ vyšlo  z mojich úst automaticky, bez rozmyslu. Ja som nikdy nemala tak dlhý vzťah a už len pomyslenie na to, aby som sa upísala a odovzdala jednému človeku tak ako ona, mi v tej dobe prinášalo neuveriteľný strach a bola som neskúsená, aj keď som sa tvárila suverénne. No ona to vedela. Vedela, aký mám z toho strach, aj keď som jej to nikdy nepovedala. A preto na mňa nehodila odsudzujúci pohľad, či neprekrútila očami, akoby som bola malé decko, ktoré sa pýta na tú istú vec po stodvadsiatykrát. Pousmiala sa, zložila si ruky v lone a pozrela z okna:

„Ak by som všetky problémy riešila takýmto spôsobom, už by sme určite neboli spolu. Ja sa ti možno sťažujem len na jeho nedostatky, no ty nemôžeš vidieť to ostatné, pri ktorom si ho tak veľmi vážim. Nevidíš ako veľmi sa snaží každú jednu sekundu, čo sme spolu, aby nám to fungovalo a aby som bola šťastná. Tých pár vecí čo mi na ňom vadí? Tie sú častokrát tiež len spôsobené tou našou ženskou tvrdohlavosťou, o svojich problémoch nehovoriť s ľuďmi, o ktorých sa jednajú. Ja ho milujem, nehľadiac na to, koľko chýb ešte spraví alebo koľko mne nevyhovujúcich slov povie. A aj keď spolu možno nebudeme naveky, ja sa budem nadovšetko snažiť, aby sme z toho vzťahu nevyšli ako nepriatelia, či občasní milenci ale ako seberovní.“

Ona ho milovala v mnohých rokov a ja som ho poznala len v pár minútach. Ona bola žena, hodná toho pravého chlapa a ja ešte dievča čakajúce na princa na bielom koni. Ona bola milovaná a ja kamarátka, ktorá stále zle poradí, aj keď chce pre tú druhú len to najlepšie. No ty sama musíš vedieť, čo je pre teba to správne, nie kamarátka.