Po­znala som ju už pár ro­kov, no ni­kdy sme sa až tak veľmi ne­roz­prá­vali. Prečo? Možno na to ne­bol správny čas. A možno ja som bola ešte dieťa a ona už do­spelá osoba, aj keď sme toho is­tého veku. Po­maly, veľmi zried­kavo sme sa za­čali ná­hodne stre­tá­vať a ona mi za­čala pri­ras­tať k srdcu. Bola tým nie­čím svie­žim a oča­ká­va­ným ako prvý sneh v zime, ktorý vieš, že príde, no te­šíš sa na neho ako malé dieťa.

Bola tak do­spelá a vy­zretá, aj keď po­sta­vou sa po­do­bala ma­lému diev­čatku. Me­dzi nami za­čal vzni­kať vzťah, pri kto­rom som ne­mala strach, aby nie­kedy skon­čil. Ne­cí­tila som to spon­tánne nad­še­nie, ktoré tak rýchlo opadne ani smú­tok či skla­ma­nie tak po­hl­cu­júce, že sa pri ňom nedá dý­chať. S ňou som cí­tila is­totu.

kamošky

pin­te­rest.com

Roz­prá­vali sme sa o všet­kom a naj­viac sa­moz­rejme o vzťa­hoch – tak ako každé iné ženy. V je­den letný deň v ka­viarni pri ško­ri­co­vom „lat­téčku“ mi za­čala ho­vo­riť, ako sa cíti zvláštne vo svo­jom vzťahu, ktorý trval už tri roky a na kto­rom si po­sta­vila ži­vot.

Za­čali spolu cho­diť už ako pät­násť­roční a tak je nor­málne, že po toľ­kých ro­koch ti na tom dru­hom za­čne niečo va­diť. Tak mi za­čala roz­prá­vať o tom, ako chce s ním vy­jad­riť svoj ná­zor, ale často je pre­hlu­šená jeho myš­lien­kami. Ako by s ním už chcela mať viac prí­tom­nosti, nie len ne­us­tále plá­no­vať bu­dúc­nosť, no cíti, že on s ňou možno ne­po­číta na tých 100 per­cent ako ona s ním. Ako ho často mi­luje a zá­ro­veň ne­ná­vidí v ten istý mo­ment.

stocksy_txpd368d9446zn000_small_801525

eli­te­daily.com

„Tak sa s ním rozíď, nie?“ vy­šlo  z mo­jich úst au­to­ma­ticky, bez ro­zmyslu. Ja som ni­kdy ne­mala tak dlhý vzťah a už len po­mys­le­nie na to, aby som sa upí­sala a odo­vzdala jed­nému člo­veku tak ako ona, mi v tej dobe pri­ná­šalo ne­uve­ri­teľný strach a bola som ne­skú­sená, aj keď som sa tvá­rila su­ve­rénne. No ona to ve­dela. Ve­dela, aký mám z toho strach, aj keď som jej to ni­kdy ne­po­ve­dala. A preto na mňa ne­ho­dila od­su­dzu­júci po­hľad, či ne­prek­rú­tila očami, akoby som bola malé decko, ktoré sa pýta na tú istú vec po stod­vad­sia­ty­krát. Po­us­miala sa, zlo­žila si ruky v lone a po­zrela z okna:

„Ak by som všetky prob­lémy rie­šila ta­kýmto spô­so­bom, už by sme ur­čite ne­boli spolu. Ja sa ti možno sťa­žu­jem len na jeho ne­dos­tatky, no ty ne­mô­žeš vi­dieť to os­tatné, pri kto­rom si ho tak veľmi vá­žim. Ne­vi­díš ako veľmi sa snaží každú jednu se­kundu, čo sme spolu, aby nám to fun­go­valo a aby som bola šťastná. Tých pár vecí čo mi na ňom vadí? Tie sú ča­sto­krát tiež len spô­so­bené tou na­šou žen­skou tvrdo­hla­vos­ťou, o svo­jich prob­lé­moch ne­ho­vo­riť s ľuďmi, o kto­rých sa jed­najú. Ja ho mi­lu­jem, ne­hľa­diac na to, koľko chýb ešte spraví alebo koľko mne ne­vy­ho­vu­jú­cich slov po­vie. A aj keď spolu možno ne­bu­deme na­veky, ja sa bu­dem na­dov­šetko sna­žiť, aby sme z toho vzťahu ne­vyšli ako ne­pria­te­lia, či ob­časní mi­lenci ale ako se­be­rovní.“

Ona ho mi­lo­vala v mno­hých ro­kov a ja som ho po­znala len v pár mi­nú­tach. Ona bola žena, hodná toho pra­vého chlapa a ja ešte dievča ča­ka­júce na princa na bie­lom koni. Ona bola mi­lo­vaná a ja ka­ma­rátka, ktorá stále zle po­radí, aj keď chce pre tú druhú len to naj­lep­šie. No ty sama mu­síš ve­dieť, čo je pre teba to správne, nie ka­ma­rátka.

Komentáre