Ni­kdy ne­za­píš prvú stránku.

Nedá sa zni­čiť bez toho, aby sa ne­poš­ko­dil zvy­šok.

Škoda, že to ne­platí o ži­vote. Nedá sa pre­sko­čiť a zvy­šok sa po­ruší pri pr­vej chybe, ktorú spra­víš.

Dala som dlhé zbo­hom, už pred ne­ja­kým ča­som. Osobe, ktorá po sebe za­ne­chala dieru, ktorú ni­kto ne­za­pl­nil. Bol si to ty. Ty, ktorý si tieto riadky ni­kdy ne­pre­čí­taš aj na­priek tomu, že som ti to toľ­ko­krát chcela po­ve­dať. Chýba mi od­vaha pri­znať si vinu. Vinu, kto­rou som stra­tila niečo, čo mi pri­ná­šalo šťas­tie a po­koj. Pa­te­tické až z toho ide strach. Keby si tak ve­del, ako mi chý­baš. Ako chý­baš ce­lému môjmu by­tiu. Ni­kdy ne­za­bud­nem na tvoju od­po­veď, keď som ti to na­pí­sala. Tie dve slová, ktoré pre mňa toľko v tom mo­mente zna­me­nali.

..„Chý­baš mi…“

..„Ni­kdy pred­tým si mi to ne­po­ve­dala..“

unsp­lash.com

To bola celá tvoja od­po­veď.  Od­po­veď na vetu, ktorú som sa ne­ve­dela od­hod­lať na­pí­sať týždne. Viem. Uro­bila som chybu, ktorú ni­kdy ne­na­pra­vím, ako­koľ­vek by som chcela. Čas ne­vrá­tim. Ži­vot dáva druhú šancu má­lo­kedy a ja si ju ani ne­za­slú­žim. Stra­tila som ťa pre niečo, čo som v tej chvíli na­zý­vala lás­kou. Po­blúz­ne­ním, ktoré lás­kou asi ani nie je…

Naše vety za po­sledné me­siace a po­maly roky sú stále rov­naké. Ako sa máš? Ako sa ti darí? Všetko naj­lep­šie..

Te­raz blú­dim sama. Bez teba.

Dni sa mí­ňajú v me­siace a roky.

Na­po­sledy si to bol ty, kto ma vy­vie­dol z la­by­rintu bez­ná­deje.

Už nemá kto.

Zo­stala som sama…

Bez teba…

pe­xels.com

Chýba mi moja druhá po­lo­vica. Tvoje slová po­cho­pe­nia a pod­pory. To, že si ve­del ako mi je bez toho, že by som ti to mu­sela po­ve­dať. Vždy si sa opý­tal, aký som mala deň, aj keď si to podľa mňa ve­del aj bez od­po­vede. Bol si je­diný, komu sta­čilo moje ml­ča­nie. Ráno, hneď ako som vstala ma ča­kala správa od teba. Za­spá­vala som po­čas dl­hých te­le­fo­ná­tov sto­čená v klbku, kým ma tvoj dych ne­us­pal a ne­zlo­žil si .. vždy som ťa však za­čula za­šep­kať „sladké sny“.

Všetko sa zme­nilo. Dala som ti dlhé zbo­hom a ne­mám právo ho vziať späť. Ne­viem však, či to sama zvlád­nem. Sama. Bez teba a tvo­jich viet. Bez nášho ti­cha. Márne sa pý­tam sama seba „prečo?“

Prečo som bola taká za­sle­pená nie­čím, čo bolo me­nej ako to, čo som mala s te­bou? Aj na­priek tomu, že to ne­bola tak cel­kom kla­sická a osu­dová láska.

Tak toto je moje dlhé zbo­hom pre teba, za­tiaľ čo ja trá­vim každý deň ča­ka­ním na zá­zrak a v osa­me­lom ml­čaní sa ozý­vajú len moje údery do klá­ves­nice .

Tak v ti­chu pro­sím..

Od­pusť…

Komentáre