Cie­ľa­ve­domá, priama a ot­vo­rená no­vým ve­ciam a prí­le­ži­tos­tiam, ktoré sa jej v ži­vote na­skytnú. You­tu­berka a bý­valá ex-far­márka sa ne­bojí tak­mer ni­čoho, pre­tože v ži­vote sa podľa nej deje všetko z ne­ja­kého dô­vodu a ur­čité si­tu­ácie, ktoré v ži­vote za­žíva, nie sú ná­hodné, ale majú svoj vý­znam. Mi­luje po­hyb, na­ku­po­va­nie a rada si pre­číta dobrú knihu nie­kde na po­koj­nom mieste.

Lu­cia alias Lula pra­cuje na sebe azda po kaž­dej stránke. Každú vý­zvu be­rie ako prí­le­ži­tosť na zdo­ko­na­ľo­va­nie sa­mej seba a zá­ro­veň po­sun vpred, pre­tože ne­hybne stáť na mieste, pre ňu nie je ono. Zly­ha­nie ju sklame a možno za­brzdí na ne­jaký čas, no roz­hodne ju to ne­za­staví, ba na­opak. Zdravý ži­votný štýl jej je tak­tiež blízky a po tejto stránke sa zdo­ko­na­ľuje tak­tiež rada. Vi­deám na You­tube sa za­čala ve­no­vať pred tromi rokmi, pre­važne o kráse a koz­me­tike. Po Farme to boli rôzne vi­deá s ex-pria­te­ľom Dá­vi­dom Buš­kom a dnes točí aj nové veci.

 

Ľu­dia ťa môžu po­znať aj vďaka re­a­lity šou Farma 8. Ako spo­mí­naš na túto skú­se­nosť?

Keď sa ob­zriem spätne, tak je to na­ozaj naj­lep­šia skú­se­nosť môjho ži­vota. Je to ako niečo, akoby to bolo ne­re­álne, pre­tože už asi ni­kdy ne­bu­dem bez te­le­fónu, bez pria­te­ľov a sú­ťa­žiť o ne­jakú vý­hru. Hlavne to bola skúška pre mňa samú, pre­tože som ni­kdy ne­bola sama a ni­kdy som ne­bola až tak moc od­izo­lo­vaná od všet­kých von­kaj­ších vply­vov, ktoré ma na­ozaj mega ovplyv­ňo­vali. Aj keď som si to ne­jak ni­kdy ne­pri­púš­ťala.

Celý ži­vot som si mys­lela, že sa roz­ho­du­jem sama za seba a až tam som po­cho­pila celý ten zmy­sel toho, ako mám fun­go­vať v re­ál­nom ži­vote a aké budú moje ďal­šie kroky, keď sa z tej Farmy vrá­tim. Takže je to ur­čite naj­lepší zá­ži­tok v mo­jom ži­vote.

Asi tak pred pol ro­kom si na You­tube zve­rej­nila vi­deo o veľmi ťaž­kej, chú­los­ti­vej a sú­krom­nej téme. Uva­žo­vala si o tom dlho, aby táto in­for­má­cia uzrela svetlo sveta a tvoji fa­nú­šici sa tak do­zve­deli niečo viac z tvojho sú­kro­mia?

Ja som sa o tom, že je to úz­kosť, vlastne do­zve­dela až vtedy, keď som sa ba­vila s ka­moš­kou, so spe­váč­kou Ro­nie. Po­ve­dala mi, že bola aj u do­ktora a že je to úz­kosť. Vtedy som sa nad tým za­mys­lela a do dvoch týž­dňov vlastne vy­šlo aj to vi­deo. Za­čala som si o tom štu­do­vať, čí­tať a ko­nečne tam bolo niečo, kedy som ve­dela, že mi ne­šibe a že je to re­álny prob­lém u ľudí. Zis­tila som, že exis­tuje aj viac ľudí, ktorí majú ta­kýto prob­lém.

Do­konca aj o ľu­ďoch, na kto­rých by som v ži­vote ne­po­ve­dala, že majú niečo také, ako je úz­kosť. Preto mi na­padlo, že ak sme via­cerí z môjho okruhu a je nás na­ozaj fakt veľa, tak možno, keď to po­viem na­hlas, ako to bolo po­ve­dané aj predo mnou, tak tým po­mô­žem via­ce­rým ľu­ďom. Tým, že to po­viem na­hlas a po­me­nu­jem tú cho­robu, tak tým sa ne­budú cí­tiť sami a ne­budú si pri­pa­dať ako blázni, ako som si to mys­lela tak 6 ro­kov ja.

Takže to vô­bec ne­bolo také ná­ročné ísť s tým von. Ja som cel­kom ot­vo­rený člo­vek a vô­bec sa ne­han­bím ani za svoje zlé vlast­nosti, ani za svoje chyby, cho­roby či jazvy. Vô­bec za nič. Takže si mys­lím, že ak ma ľu­dia majú radi, tak ich ne­s­kla­mem tým, že má­vam úz­kosti alebo ne­jakú psy­chickú po­ru­chu, či cho­robu. Práve na­opak, malo to asi naj­lepší ohlas za všetky po­sledné vi­deá. Na­ozaj to po­mohlo mno­hým ľu­ďom, čiže to spl­nilo to, čo som od toho aj oča­ká­vala.

Zís­kala si si veľké množ­stvo mla­dých ľudí, ktorí ťa uzná­vajú a ideš im vzo­rom. Ako vní­maš túto „zod­po­ved­nosť“?

Celý svoj ži­vot som chcela, aby som bola vy­po­čutá. Vždy mi prišlo, že mám cel­kom v po­hode ná­zory. Nech­cem, aby to vy­znelo ne­jak tak, že si idem „Ego Trip“, ale keď tak po­čú­vam mla­dých ľudí, res­pek­tíve ich vi­dím, ako žijú, tak si ne­mys­lím, že ro­bia úplne dobre. A možno tým, že by po­čuli aj nie­koho iný ná­zor, by to mohli zme­niť. Ja sa­moz­rejme nech­cem ni­komu ho­vo­riť ako má žiť, ale možno, keď sa nie­kto chce ne­jak in­špi­ro­vať alebo po­môcť s tým ako ďa­lej, tak tými chy­bami čo som spra­vila ja a tým, že to viem možno ne­jak zhr­núť a po­ra­diť im, tak sa im môžu vy­hnúť.

Ísť si tým ži­vo­tom na­ozaj tak viac rovno a možno ne­mi­núť toľko pe­ňazí na veci, ktoré som ja už vy­skú­šala. Alebo sa ne­po­hnúť a ne­o­kla­mať sa o niečo. Ja som v pr­vom rade veľmi rada a veľmi vďačná za to, že to takto vy­šlo práve na mňa. A hlavne takto som to chcela. Iný cieľ ani ne­bol, ako to na­ozaj mať a som za to na­ozaj rada.

Ak ťa nie­kto po­žiada o fotku alebo ťa na ulici nie­kto spozná, tak si vždy ochotná ve­no­vať mu kú­sok svojho času?

Vždy som ochotná a vždy som veľmi rada. Ne­ro­zu­miem ľu­ďom, ktorí nie sú ochotní. Ktorí sú na­prí­klad po­pu­lárni a ob­ťa­žuje ich to. Re­álne si uve­do­mu­jem, že tí ľu­dia sú moji fa­nú­šici a kvôli tým ľu­ďom mô­žem ro­biť to, čo ro­bím. Na­ozaj som za to vďačná, ako som už spo­mí­nala. Keď má byť to naj­ne­ga­tív­nej­šie to, že tí ľu­dia sa chcú so mnou po­roz­prá­vať, od­fo­tiť a po­ke­cať na­ozaj, tak to na­ozaj nie je niečo, čo by ma stálo ne­jakú ener­giu. Po­kiaľ už toto nie­koho otra­vuje a príde si tak moc po­pu­lárny, že ho to vy­táča, tak nech robí niečo iné. Nie s ľuďmi a pre ľudí, pre­tože si asi na­ozaj ne­uve­do­muje, že tí ľu­dia a aj fol­lo­weri, mu dá­vajú do úst chlieb. Takže pre mňa je to úplne v po­hode.

Sa­moz­rejme, ako každá ve­rejne známa osoba máš v okolí aj ha­te­rov a ne­praj­ní­kov. Ako sa s tým vy­rov­ná­vaš? Po­stu­pom času sa člo­vek predsa len vy­rovná aj s ta­ký­mito ve­cami, no za­čiatky sú ur­čite ťažké.

V pr­vom rade by som tých ha­te­rov mu­sela po­čú­vať, resp. čí­tať. Ja články vô­bec ne­čí­tam. Mys­lím tým ko­men­táre pod tým, pre­tože to sú pre mňa ľu­dia bez mena. Ľu­dia, ktorí vô­bec ne­fi­gu­rujú v mo­jom ži­vote a nič mi ne­pri­ná­šajú. Nie je to ani žiadna kon­štruk­tívna kri­tika, v kto­rej by som sa mohla ne­jak po­u­čiť. Takže to vô­bec ne­vní­mam. Zo za­čiatku som to síce vní­mala, dosť ma to hne­valo, ale hneď som pre­šla na tú druhú stranu.

Možno tak po de­sia­tich dňoch, čo som vy­šla z tej Farmy. Nie­kedy sa stane, že nie­komu od­pí­šem, ale to iba preto, že idem na­s­chvál pod­rip­núť ne­ja­kou gra­ma­tic­kou chy­bou alebo s nie­čím ta­kým, že mu idem dať ne­jaký ar­gu­ment. Trošku sa po­hrať s tým, či je schopný na­ozaj ar­gu­men­to­vať tak, či by ma dal dole aj ne­skôr, alebo nie. Je mi to ne­sku­točne vtipné, pre­tože väč­ši­nou mu to ne­vyjde. Na­ozaj po­tom zin­ka­su­jem ko­pec li­kov na svo­jich ko­men­tá­roch, ale ne­ro­bím to často. No keď to už uro­bím, tak po­riadne. Vy­vŕ­šim sa tam podľa toho, aký mám deň. Ne­treba si ich vší­mať. Vô­bec.

Na ulici ťa mô­žeme stret­núť stále pekne upra­venú, na­lí­čenú a do­ko­nale na­ho­denú. Rada expe­ri­men­tu­ješ a skú­šaš nové veci alebo ideš podľa naj­nov­ších tren­dov?

Haha, no čo by som po­ve­dala k to­muto. Nie je tak cel­kom pravda, že by som sa ne­jak fin­tila. Práve že mám väč­šinu dní, kedy som na­ozaj roz­bitá a idem po tých uli­ciach taká. No ono je to prak­ticky dobré, že si ne­dá­vam vždy make-up. Moja tvár si as­poň od­dýchne. Ve­ľa­krát, keď som doma, tak mám na sebe masky a vy­ze­rám fakt ka­ta­stro­fálne.

Ale ono je to práve že dobré, pre­tože ak nie­kam idem, tak vlo­žím celú svoju ener­giu do toho, aby som vy­ze­rala fajn, aj keď tomu ne­ve­nu­jem až tak veľa času. Možno tak pol ho­dinu. Čo sa týka toho či idem podľa tren­dov, tak fol­lo­wu­jem na Ins­ta­grame rôzne in­špi­rá­cie. Nie je to vždy úplne podľa toho, ale nie­kedy, keď sa mi niečo za­páči, tak sa sna­žím to na­po­dob­niť. No väč­ši­nou na to v ob­chode úplne za­bud­nem. Až ne­skôr ma na­padne čo som chcela. Takže ne­viem, väč­ši­nou to ro­bím tak in­tu­itívne. Keď je niečo mo­derné, tak sa po­zriem či sa mi to páči alebo ne­páči, no nej­dem ako hla­vou proti múru. Čiže na­prí­klad, nie je to tak, že ak sa te­raz no­sili zvo­nové no­ha­vice, tak ich bu­dem no­siť aj ja. Jed­no­du­cho keď sa mi to ne­páči, tak to ne­no­sím. A tak to je asi so všet­kým.

Stále ma­káš na svo­jej po­stave, cho­díš do po­silky a stra­vu­ješ sa zdravo. Vieš byť na seba prí­sna a roz­ká­zať si, že dnes žiadne „hra­nolky“ alebo ne­vieš odo­lať?

Čo sa týka fitka, tak áno, viem byť na seba prí­sna. Veľmi rada cvi­čím a nie len kvôli mo­jej po­stave, ale aj kvôli tomu, aby som bola zdravá. Každý člo­vek sa na­rodí s tým is­tým te­lom a keď sa po­zriem na nie­koho, že ho do­káže vy­uží­vať na 200% a ja som sa za­dý­chala iba pri tom, že som vy­šla na tre­tie po­scho­die, tak mi prišlo zo seba na­ozaj zle.

Takže to ro­bím najmä preto. A čo sa týka stravy, tak to vô­bec. Sna­žím sa stra­vo­vať zdravo tak­tiež kvôli zdra­viu, nie kvôli po­stave. Ale aj kvôli svojmu psy­chic­kému zdra­viu si do­pra­jem ve­ľa­krát niečo sladké, či už je to ko­láč alebo na­chos v kine. Čo sa týka stravy, tak nie som na seba vô­bec prí­sna. Trošku to aj plá­nu­jem zme­niť, pre­tože som sa v po­sled­ných me­sia­coch na­ozaj opus­tila. Trošku po­kul­há­vam, ale do­pra­jem si. Prečo nie.

Mô­žeme si do­vo­liť tvr­diť, že si dosť akčná a am­bi­ci­ózna. Ok­rem vyš­šie spo­me­nu­tých vecí, tak­tiež pre­dá­vaš svoju vlastnú značku mi­hal­níc „Lu­lenzz Las­hes“. Darí sa ti tak dobre aj v tejto ob­lasti?

Čo sa týka rias, tak za to som naj­pyš­nej­šia, čo som spra­vila vo svo­jom ži­vote. Že som vy­mys­lela niečo, čo je na­ozaj ob­ľú­bené, po­pu­lárne a mô­žem sa z toho te­šiť. Ale je to na­ozaj vec, do kto­rej som in­ves­to­vala veľa ener­gie. Čiže si mys­lím, že to inak do­pad­núť ani ne­mohlo. Tie riasy sú na­ozaj kva­litné a na­ozaj dobré, takže sa na­ozaj ani ne­ču­du­jem, že majú taký úspech, aký majú. Ne­skôr by som ich možno chcela roz­vi­núť o ne­jaké iné pro­dukty a plá­nu­jem to uro­biť už čo­skoro. Som za to veľmi rada.

Čo ti na­padne pri slove láska? Ako by mala podľa teba vy­ze­rať sku­točná láska?

Sku­točná láska je pre mňa niečo také, ako vzor mo­jej ses­try s jej mu­žom. Oni sú dosť od­lišní, keď si to tak vez­mem, no on sa k nej chová tak, ako ku prin­cez­nej. Ne­sku­točne si váži ženy, čo mi veľmi ink­li­nuje. Mám rada, keď sa chlap chová k žene nežne. Plus k tomu asi ver­nosť, od­da­nosť a aby si vá­žili a re­špek­to­vali je­den dru­hého. Ďa­lej je to in­te­li­gen­cia. Mi­lu­jem, keď s nie­kým ve­diem dlhé in­te­li­gentné roz­ho­vory, ktoré sú na dl­ho­do­bej­šej báze a nie len také plytké reči. Aby sa hlavne dosť často ro­zo­smie­vali a mali ne­jaké spo­ločné ko­níčky a zá­ujmy. Po­lo­vica toho vzťahu má byť podľa mňa hlavne o hu­more, aby sa spolu stále smiali. To je pre mňa sku­točná láska. S nie­kým ta­kým by som si ve­dela pred­sta­viť byť po zvy­šok svojho ži­vota.

V ži­vote ťa po­su­nie skôr úspech alebo zly­ha­nie?

To je zau­jí­mavá otázka, pre­tože ja vlastne ne­viem čo ma po­súva vpred. Ale je to aj úspech a aj zly­ha­nie. Ak mám ne­jaký úspech, tak si sa­moz­rejme po­ďa­ku­jem a pog­ra­tu­lu­jem, že som spra­vila niečo, čo bolo na­ozaj dosť dobré. No čo sa týka zly­ha­nia, tak to možno aj nie, pre­tože kým sa z toho vy­mo­tám a dám sa do po­riadku z toho, že som sa na­prí­klad skla­mala a idem do toho znova, tak vtedy to chce viac času a mo­ti­vá­cie do tej práce. Skôr som rad­šej, keď sa mi niečo po­darí a chcem stále viac. Sna­žím sa, pre­tože vi­dím, že to má vý­sledky. Čiže asi skôr ten úspech.

Každý z nás má ne­jaký strach a obavy z nie­čoho. Čoho sa bo­jíš ty?

Nie­kedy som má­vala strach asi skoro zo všet­kého, ale te­raz ne­mám strach. Prak­ticky te­raz ne­mám strach z ni­čoho. Mám pred ve­cami re­špekt, ale ne­mám strach. Ve­rím v to, že všetko, čo sa má stať, sa stane. Ve­rím, že exis­tuje ne­jaká sila alebo niečo, čo ma pri­núti k tomu, že to všetko zvlád­nem a že všetko má ur­čite ne­jaký vý­znam. Čiže strach asi ne­mám.

Čo si naj­viac ce­níš na ľu­ďoch a na­opak, čo ťa vie skla­mať?

Čo si naj­viac ce­ním na ľu­ďoch? Asi to, keď sú ku mne úp­rimní. Aj keď to môže nie­kedy stáť to, že by som sa mohla ura­ziť alebo tak, ale sa­moz­rejme úp­rim­nosť ne­zna­mená to, že majú byť ľu­dia ku mne zlí, alebo drzí. Úp­rim­nosť zna­mená po­ve­dať mi niečo, čo si re­álne mys­lia. Možno mi aj po­ra­diť, ale po­ve­dať to slušne. Takže to je pre mňa úp­rim­nosť, a tak sa sna­žím fun­go­vať aj ja. To čo ma sklame na ľu­ďoch je to, keď je nie­kto vy­po­čí­tavý. Keď nie­kto robí niečo pre mňa preto, aby mal z toho osoh on. Pop­rí­pade z jeho či­nov alebo keď sa so mnou baví a do­volí mi ho pus­tiť ďa­lej do môjho vnútra, skrz to, že dobre vie, že v mo­jom ži­vote dlho ne­os­tane. To ma na­ozaj vy­táča.

View this post on Ins­ta­gram

Úp­rimne po­ve­dané … už mám po krk “zlo­me­nej” mlá­deže , ktorá trpí aby sa ci­tila byt živá. Ktorá sa tvari , že vie všetko , že je viac vzde­laná ako sa na jej vek po­ža­duje a že vie , že telo je me­nej ako duch- preto ho treba ni­čiť – dro­gami, al­ko­ho­lom , ci­ga­re­tami, xa­na­xom, lebo to nás spasí, vtedy nám bude fajn, as­poň na­ch­vilku , že? Ten , kto je te­raz smutný je cool a je s ním za­ob­cha­dzane v ru­ka­vič­kách lebo ma predsa krehkú psy­cha­de­licku dusu po­sp­lie­tanu ume­ním však? A zas tu mame druhu stranu “wan­nabe” ludi , ktorí si za­mie­ňajú re­a­litu s ví­ziou a sna­žia sa byt dob­rými ludmi , ale viac casu strá­via do­ka­zo­va­ním to iným ako sku­toč­nými činmi. Pekne uspo­ria­daný Ins­ta­gram je viac ako po­ria­dok na po­ličke predsa. Lebo to je to , čo ľu­dia vi­dia predsa 🤷🏽‍♀️ Nic Vám nech­cem týmto po­ve­dať , ani na ni­koho úto­čiť len chcem aby ste boli šťastní,vy­skú­šali všetko na svete a na­sli spô­sob toho , ako žiť. Aby ste za­spá­vali v po­koji a bu­dili sa s vďa­kou, aby stw boli na seba pyšní a do­ká­zali pre Vás ne­môžne. Ne­robte niečo lebo je to v mode. Ja tiez nie som ta, za ktorú ma po­kla­dáte aj keď si mys­lite o mne co­kol­vek. Som na 100% pre­sved­cena , že nie. Pa­dám, vstá­vam , zis­ťu­jem , skla­mem sa ,ale sem na Ins­ta­gram cho­dím už len s vý­sled­kami. Vy už vi­díte ho­tovu ro­botu, nie pro­ces. A práve pro­ces je to, čím som. Mame sa , čo ucit , tak sa pro­sim ne­tvarme , že vieme všetci všetko. Dú­fam, že sa Vám po­dari všetko nad čím ro­zmys­late keď si li­hate do po­stele. A po­kial ne­viete kedy za­čať…. tak Vám po­ra­dim. TE­RAZ!!! 📸 @phi­lip­po­lak – ta­len­to­vaný fo­to­graf , ktorý vie , čo robi #bi­gup #na­kd­fas­hion

A post sha­red by Lu­lenzz "Lula" Ga­chu­lin­cová (@llnzz) on

Máš rada ne­ča­kané ak­cie alebo máš rad­šej, keď sú veci na­plá­no­vané?

To je taká cel­kom oše­metná otázka, pre­tože mám ne­jaký pra­covný plán, ktorý chcem do­dr­žať. Vtedy áno, to chcem mať na­plá­no­vané, pre­tože keď to po­tom vi­dím na­pí­sané, tak všetko sa mi to ne­jak lep­šie plní. No čo sa týka môjho voľ­ného času, tak to ne­mám vô­bec rada, keď je niečo na­plá­no­vané. Som člo­vek, ktorý koná v ta­kýchto ve­ciach dosť spon­tánne. Čiže ak by mi nie­kto na­prí­klad dnes po­ve­dal, aby som sa po­ba­lila, že ideme do Špa­niel­ska, tak ideme do Špa­niel­ska. Takže v ta­kýchto voľ­ných chví­ľach som úplne spon­tánna. Čo sa týka pra­cov­ného ži­vota a školy, tak vtedy mám rada na­plá­no­vané veci.

Ako naj­rad­šej trá­viš svoj voľný čas?

Môj voľný čas naj­rad­šej trá­vim asi pri ne­ja­kej ukľud­ňu­jú­cej čin­nosti, ako je na­prí­klad kino. Na­prí­klad do môjho voľ­ného času ne­za­ra­ďu­jem fitko, pre­tože to je pre mňa práca. Re­álne za­rá­bam pe­niaze aj za to, ako vy­ze­rám, takže sa mu­sím o seba sta­rať. Čiže to nie je pre mňa voľný čas, aj keď mám rada po­hyb. Vo voľ­nom čase cho­dím teda rada do kina, na Es­cape, to je na­ozaj naj­lep­šia vec na svete. Sú to lo­gické hry, kto­rým sa veľmi rada ve­nu­jem. Po­tom si cho­dím rada tak­tiež za­ská­kať na tram­po­líny a ta­kéto veci. Člo­vek by možno po­ve­dal, že sú pre deti, no oni tak úplne cel­kom nie sú, pre­tože pri tom člo­vek na­ozaj vy­pne a je mu dobre. Mám rada, keď sa vy­skyt­nem v ta­kom trošku inom svete a pri nie­čom, s čím sa ne­stre­tá­vam každý deň.

Pô­so­bíš ako mie­ru­mi­lovný, obe­tavý a lás­kavý člo­vek. Z teba priam srší opti­miz­mus a dobrá ener­gia. Čo ťa v ži­vote naj­viac in­špi­ruje či po­súva ťa vpred?

Moji najb­ližší mi po­ve­dali, že toto je úplne niečo anti, čo o mne nie­kto vie po­ve­dať, pre­tože ja viem byť na nich strašne moc sar­kas­tická. Ďa­lej viem byť dosť vý­bušná a viem im dosť vy­na­dať. No všetko sa­moz­rejme s lás­kou. Stoja pri mne ne­jaký ten čas, čiže asi ve­dia prečo a tak­tiež ve­dia prečo ma aj ľú­bia. Ale po­zi­tívna som.

Vždy sa vy­lí­žem z kaž­dej hlú­posti, ktorá sa mi v ži­vote stane. A čo ma v ži­vote ťahá? Asi to, že si na konci toho všet­kého nech­cem po­ve­dať, že som niečo pre­már­nila a ťahá ma hlavne to, ak dl­h­šiu dobu niečo ne­ro­bím. Vtedy mám zo seba zlý po­cit, pre­tože viem, že som na tomto svete z toho hľa­diska, že viem tvo­riť a mám možno niečo viac ako os­tatní ľu­dia, čo mô­žem to­muto svetu dať. Toto si môže po­kojne po­ve­dať každý je­den člo­vek na svete.

Že má niečo, čo môže to­muto svetu dať, lebo ono je to pravda. Každý má pre tento svet niečo špe­ciálne a práve ja by som bola veľmi smutná, keby môj po­ten­ciál ne­vy­uží­vam aj v nor­mál­nom ži­vote. Takže mu­sím stále niečo tvo­riť a stále niečo ro­biť. Inak by som sa cí­tila dosť blbo.

Máš ne­jaké motto, kto­rým sa ria­diš alebo ktoré po­va­žu­ješ za veľkú múd­rosť?

Mám ju na­pí­sanú na svo­jich dve­rách. Čiže každé ráno, keď sa zo­bu­dím si ju aj pre­čí­tam. „Keď niečo sku­točne chceš, celý ves­mír sa spojí, aby si to do­sia­hol.“ Takže toto je to, čomu na­ozaj ve­rím a na­ozaj ma to mo­ti­vuje k ta­kým ve­ciam. Pre­tože fakt to mám už pod­chy­tené aj v re­ál­nom ži­vote, že sa mi to stalo ko­pec krát. Vždy, keď som niečo na­ozaj chcela, tak sa mi to stalo. No nie je to tak, že som na to mys­lela je­den­krát a ča­kala som, že sa to hneď stane a na druhý deň to bu­dem mať. Celý tento pro­ces je o veľ­kej tr­pez­li­vosti a možno aj o drine a o od­riek­nutí si nie­čoho. Fakt sa mi to ve­ľa­krát vy­pl­nilo, čiže som s týmto sto­tož­nená a takto to fun­guje.

Ak by si mohla vrá­tiť čas, tak by si niečo zme­nila alebo ve­ríš v osud a v to, že všetko má svoj dô­vod?

Nič by som ur­čite ne­me­nila, pre­tože sa vždy sna­žím roz­ho­do­vať srd­com. Keď niečo cí­tim a roz­hod­nem sa tak, tak si mys­lím, že je to v po­hode. Jed­no­du­cho v ten mo­ment som to tak cí­tila a tak som to tak aj uro­bila. Ne­bu­dem si vy­čí­tať za pár dní alebo za me­siac, či rok, že som to uro­bila. Tak ako som to cí­tila, tak som to aj spra­vila. A čo sa týka toho či ve­rím na osud alebo niečo také, tak ne­viem. Ne­viem v čo ve­rím, ale viem, že exis­tuje niečo. No ťažko po­ve­dať. Možno to v sebe ešte ne­mám ro­zo­braté, že v čo ve­rím alebo sa mi to za po­slednú dobu zme­nilo tak, že to ne­viem presne špe­ci­fi­ko­vať. Čiže te­raz sa k tomu ne­viem tak úplne cel­kom vy­jad­riť. Keď bu­dem ve­dieť, tak dám ve­dieť.

Čo ho­vo­ríš na našu stránku? Čí­taš si nie­kedy naše články?

Áno. Ja som aj práve preto chcela ro­biť tento roz­ho­vor a sú­hla­sila som s ním veľmi rada, pre­tože čí­tam. Mám to aj fol­lo­wnuté, takže veľmi rada sle­du­jem a sto­tož­ňu­jem sa s via­ce­rými ná­zormi. Je to veľmi pekne na­pí­sané a podľa mňa by to malo mať ešte viac či­ta­te­ľov. Nie len na­prí­klad mňa, ale na­ozaj ti­síce ľudí, pre­tože to sú pís­mená, ktoré sa oplatí čí­tať.

Komentáre