Bu­dúci me­siac bu­dem mať dvad­sať­se­dem. Pred de­sia­timi rokmi som v ta­kýto čas „drala“ škol­ské la­vice a ne­pá­čilo sa mi to. Mi­lo­vala som dni, kedy som le­žala doma s an­gí­nou či chríp­kou. Mi­lo­vala som, keď som bola ob­jed­naná k zu­bá­rovi a uliala som sa z pár ho­dín. Moje prob­lémy vtedy boli typu: “ och, len nech ma ne­vy­volá zaj­tra, nič ne­viem, ani som sa do toho ne­poz­rela.“ Ne­rada som cho­dila do školy. Ok­rem slo­ven­činy a te­les­nej ma vlastne nič po­riadne ne­zau­jí­malo. A keď ho­vo­ríme o ma­te­ma­tike, fy­zike či ché­mii, tak slovo „ne­zau­jí­malo“ je slabý vý­raz. Ne­ve­dela som po­cho­piť, načo mi to všetko bude…

Na vy­so­kej to bolo iné. Ro­bila som si ju ex­terne po­čas ma­ter­skej v mieste byd­liska. A cho­dila som tam fakt rada. Pred­náška či skúška bola per­fektná prí­le­ži­tosť ako „vy­pad­núť“ z domu a rie­šiť iné veci než plienky a ka­šičky. Keďže ma pred­tým ne­vzali na psy­cho­ló­giu, so­ciálna práca bola cool voľba, na­učila som sa o člo­veku, ko­mu­ni­ká­cií, vý­chove a iných hu­ma­nit­ných zá­le­ži­tos­tiach ozaj dosť. Vy­uží­vam to hlavne v ži­vote. Predsa len, veľa vecí, ktoré sa učíme v škole je najmä te­ória bez praxe. Po­známe to. V máji som školu úspešne ukon­čila štát­ni­cami a po­viem Vám, ŠKOLA mi CHÝBA!happy-loser-in-high-schoolfoto: eli­te­daily.com

Dnes po­znám od­po­veď na otázku, načo mi to všetko bude. Po­tvr­dili sa slová mo­jej ráz­nej a svoj­skej ma­ti­kárky zo zá­klad­nej školy, že :“ ma­te­ma­tika je zá­klad ži­vota“. Nie je vari všetko o po­čí­taní a lo­gike? Spoz­ná­vam prav­di­vosť slov che­mi­kárky zo stred­nej, že “ ché­mia je všade okolo nás“. Vi­dím den­no­denne, že práca s po­čí­ta­čom sa už dnes po­va­žuje za zá­klad gra­mot­nosti.

O pár „jo­bov“ som prišla kvôli mo­jej ne­dos­ta­toč­nej an­glič­tine, ale ne­vadí. Preto som sa roz­hodla nav­ští­viť zo­pár ho­dín kon­ver­zá­cií, čo mi is­totne len po­môže.

Ešte po­čas štú­dia som si stihla spl­niť sen a spra­viť si ma­sér­sky kurz, veď re­meslo v ru­kách…

Tento ví­kend sa chys­tám na kurz Du­chovné prí­činy cho­rôb a fakt sa te­ším na tie ve­do­mosti, ktoré vy­uži­jem v praxi. Mám a ďalší sen a síce štu­do­vať psy­cho­ló­giu alebo žur­na­lis­tiku. Snáď ako uni­ver­zitu tre­tieho veku. 🙂 Alebo keď bude čas a pe­niaze. Te­raz to­tiž treba pra­co­vať a za­rá­bať, je pravda, že zo štú­dia člo­vek ne­vy­žije. Ach, sladký štu­dent­ský ži­vot. Na­ozaj je krásny a má svoje čaro, o tom vie každý štu­dent svoje…

Ono je to tak, že kaž­do­denný ži­vot od nás vy­ža­duje, aby sme sa ne­us­tále vzde­lá­vali a zdo­ko­na­ľo­vali. Či už sme re­cepčné, fit­ness tré­neri, bar­mani alebo pris­pie­vame do ma­ga­zínu. Ak ne­sú­hla­síte, dajte ar­gu­ment, že to tak nie je a ne­jaká práca od vás uče­nie sa či už ma­nu­álne zruč­nosti, so­ciálne alebo men­tálne. Učíme sa všetci a stále. Na­prí­klad ja sa učím, keď se­dím s ka­mošmi na víne či káve a po­čú­vam ich. Učím sa vo fitku nové cviky a tech­niku. Učím sa pri sle­do­vaní fil­mov. Učím sa pri čí­taní. Učím sa pri va­rení. Učím sa, keď si ku­pu­jem auto. Učím sa, keď mi nie­kto za­sadí pod­pá­sovku. Sna­žím sa učiť na chy­bách iných, no predsa len, na vlast­ných to ide efek­tív­nej­šie. 🙂

Keď ťa ne­chá fra­jer, skús sa pri­hlá­siť na ne­jaký kurz alebo sa len s ver­vou pusti do toho, čo ťa zau­jíma. Háč­kuj či bo­xuj, len ne­seď doma na za­dku a ne­plač dl­h­šie než je­den deň. Uč sa, vy­ťaž zo si­tu­ácie pre seba to naj­lep­šie. Po­vs­taň z po­pola ako fé­nix. In­ves­tuj do seba. Ono sa to vráti, lebo naj­lep­šia in­ves­tí­cia je práve do vzde­la­nia. Ne­viem ako Vám, ale ja keď sa niečo nové na­učím alebo keď na­pí­šem dobrý člá­nok, za­plaví ma ener­gia, ra­dosť, ľah­kosť. Má­ločo sa vy­rovná po­citu, keď si na seba hrdý…

Dnes ne­ľu­tu­jem nič, čo som spra­vila, aj keď možno zle ( na­ozaj zle?). Je však zo­pár vecí, ktoré som ne­spra­vila, aj keď som mala skvelú mož­nosť. V prí­sluš­nom čase som to to­tiž ne­po­va­žo­vala za po­trebné, uži­točné. Na­prí­klad na stred­nej. Vtedy má člo­vek iné pri­ority ako mys­lieť na bu­dúc­nosť dl­h­šiu než do ví­kendu.

Te­raz však viem jedno. Ni­kdy v ži­vote nie je taká chvíľa, to­bôž nie v pra­cov­nom ži­vote, kedy sa ne­bu­dem mu­sieť učiť. Sám ži­vot ma k tomu po­zýva ,lebo on je naj­lepší uči­teľ. Starší ľu­dia ho­vo­ria: “ Čo sa člo­vek na­učí, to mu ani oheň ne­spáli, ani voda ne­une­sie, ani vie­tor ne­od­veje.“ Iba ak alz­he­i­mer. Ale aj proti nemu exis­tuje predsa pre­ven­cia, a to vo forme pra­vi­del­ného pre­cvi­čo­va­nia mozgu uče­ním a vzde­lá­va­ním.

foto: eli­te­daily.com

Komentáre