Za­čia­tok bol cel­kom ne­ča­kaný. Ja nie­kto úplne iný a ty nie­kto úplne od­lišný. Ťažko sa z tejto zóny kom­fortu vy­chá­dzalo, no ty si ma do­nú­til. Po­maly ale isto si ot­vá­ral dvere do mo­jich sve­tom a tak bež­ným, no zá­ro­veň údiv­ným spô­so­bom. Ne­bola som si istá, či si tá správna voľba. Ne­bola som roz­hod­nutá, či chcem svoje srdce odo­vzdať tebe. Teba to však na­trá­pilo a po­ma­ličky si si ho pri­vlast­nil. No nie ná­silne ani se­becky, ale úplne krásne a až tak nežne, že mi vô­bec ne­pre­ká­žalo, že ho máš.

Kaž­dým na­šim stret­nu­tím za všetko pre­hl­bo­valo. Cí­tila som sa pri tebe tak vý­ni­močne, až sa mi z toho mo­tala hlava. Ve­dela som, že ni­kdy me­dzi nami nič ne­bude. Teda skôr som nad tým ni­kdy ne­uva­žo­vala. Proste to bolo pria­teľ­stvo a tým to kon­čilo. Žiadne zby­točné ná­deje, či zby­točné činy.

unsp­lash.com

No v tom to prišlo. Ne­ča­kane ako blesk, z chvíle na chvíľu. Zne­naz­dajky som niečo po­cí­tila. Také to zvláštne teplo, ktoré ta núti smiať sa. Ten mo­ment. Ten je­diný mo­ment. Vtedy som to po­cho­pila, že to už dávno nie je len o tom. Vy­de­silo ma to. Tá pred­stava, že sme zrazu tak zra­ni­teľní. Kto by to bol ča­kal? Kto by to bol po­ve­dal? My ur­čite nie a ur­čite nie v túto chvíľu. Ne­ve­rila som, že sme do­ká­zali tak dlho žiť v tejto ilú­zií.

Zrazu som sa stra­tila. Zmä­tok za­ba­lil moje srdce. Prečo ty? Prečo ja? Prečo my? Hoc to bolo nád­herné tak ne­sku­točne krásne až z toho člo­vek strá­cal zmysly, ne­bol to nás osud. Teda as­poň si to ho­vo­ríme.

Predsa my spolu ne­môže byť. Veď sa na nás po­zri. Ty a ja. Spo­je­nie ne­ko­neč­ných snov a slov, z kto­rého až mrazí. Ty a ja. Vie­tor a dážď, ktoré na­há­ňajú hrôzu. Ty a ja. Láska a re­a­lita, ktorá sa bijú proti sebe. Do­ko­nalé spo­je­nie všet­kého zlého z dob­rým. Kam by to až za­šlo? Tie chvíle zmätku, tie chvíle sĺz, o kto­rých ani sám ne­vieš.

Rie­še­nie je ďa­leko ne­do­stupné. Tak prečo to ne­skú­siť? Možno že si ne­pat­ríme. Alebo to risk­núť? Ach chlapče, je to také zvláštne. Strá­came sa a desí nás to. Ne­ho­vor, že nie. Vi­dím to za­kaž­dým, keď sa za­bud­neme a ne­cháme sa uniesť tou krá­sou. A po­tom príde to hrozné, ne­zne­si­teľné ti­cho, smú­tok, zlosť a plač. Ak by sme mohli ur­čite by sme pred tým ušli, ale len spolu. Mohli by sme byť presne sami se­bou, ako vo všet­kých tých chví­ľach, keď sa ne­cháme niesť v rytme ne­ko­neč­ných snov a pred­stáv.

Ni­kdy to nie je o mne alebo o tebe. Nie je to o ni­čom. Je to len o nás. Ten svet kam sa mô­žeme ukryť pred týmto zlom a cha­osom. S te­bou to do­ká­žem. Si viac než len ty. Viac než len osoba. Viac než len by som ča­kala. Viem, že s te­bou sa dá do­stať na miesta, kam člo­vek ni­kdy ne­môže. Že s te­bou mô­žem nájsť všetko to, čo je ne­možné. Máš kúzlo, ktoré desí no vzru­šuje. Nie zmysly, ale srdce. Ale kam ideme? Kam nás to všetko do­stane?

Komentáre