Vždy som sa snažila prísť na to, prečo sú niektoré veci také, aké sú. Prečo sa to udialo tak a nie inak. Prečo sa niektoré priateľstvá, ktoré mali vydržať navždy, alebo minimálne o niečo dlhšie, zrazu skončia. Kde sú tí čo pri nás stáli. A prečo tu už nestoja. Prečo dvaja, ktorí boli spolu šťastní, si zrazu nevedia prísť na meno. Ako môžeš nenávidieť niekoho, koho si predtým miloval a hovoril si, že nemôžeš bez neho žiť. Prečo ten, kto ti hovoril, že mu môžeš veriť ťa zrazu sklame a vôbec ho to netrápi. Ako je možné, že chvíle, pri ktorých cítime obrovské šťastie sa zdajú byť také rýchle. A prečo tie najhoršie sa zdajú byť nekonečné.

foto: elitedaily.com

Niekedy, pri pohľade na svoju minulosť, sa pri niektorých spomienkach zastavím. Je to taký zvláštny, neopísateľný pocit. Ani neviem prečo, ale vtedy mávam slzy v očiach. Asi to bude tým, lebo viem, že sa už nič nedá zmeniť, vrátiť späť alebo prežiť znova. Často si prajeme tie najkrajšie nechať a tie najhoršie jednoducho vymazať zo svojej pamäte.

Časom si ale aj tak uvedomíme, že vďaka tým najhorším chvíľam sme tým, kým sme. Pretože rastieme na svojich chybách a omyloch. Je lepšie, ak vo všetkom zlom dokážeme nájsť aspoň niečo dobré. Vtedy to začne dávať aspoň nejaký zmysel. Je to skúška, ktorú musíme zvládnuť. Aj keď jej náročnosť si nevyberáme sami.

Som stále tá istá žena, len mám iný pohľad na svet. Mám svoje sny a žiadnu cestu naspäť už nehľadám, pretože je to o niečom inom.

Spomenieš si na tých, ktorí ti skrížili cestu a zrazu si uvedomíš, že žiadne stretnutie nie je náhodné. Každý jeden človek, ktorého si stretol, ťa niečo nové naučil. Možno ti dal skúsenosť, možno neskutočný pocit šťastia a radosti, či lásku. Alebo ťa nasmeroval. A možno tu bol dočasne, aby ti pomohol, alebo ty jemu. A o tom to je. Sme tu jeden pre druhého. Ľudskosti sa učíme práve cez ľudí.

V spomienkach sa vrátiš na miesta, kde sa toho toľko odohralo. Vrátiš sa k momentom, ktoré sa stali v tvojom živote. A ktoré ti ho možno aj úplne zmenili. Za niektoré si vďačný, pri iných cítiš bolesť, alebo naopak, radosť.

Neopakovateľnosť okamihu. V tom je to čaro. Aj dnešný deň sa raz pre teba stane iba spomienkou. Presne tak, ako všetky ostatné. Preto si myslím, že ak niečo naozaj stojí za to, treba si to uvedomovať práve v danom okamžiku. Byť vďačný, že môžeme byť toho súčasťou. Byť vďačný aj napriek tomu, že si veľmi dobre uvedomujeme, že to nebude trvať večne. Tá výnimočnosť danej chvíle, keď nepotrebuješ nič hovoriť, iba to cítiť.

Obdivujem ľudí, ktorí si už toho veľa prežili a aj napriek tomu nestratili chuť do života. Človek musí byť niekedy veľmi silný, keď spomína na to, čo ho stretlo na jeho životnej ceste. Zrazu je to všetko preč. Učíme sa to brať ako prirodzenú súčasť bytia.

Život je záhada a preto sa ho nesnažím pochopiť. Mala som množstvo otázok, no nie na všetky som dostala odpoveď. Na niektoré veci sme ešte asi nedospeli, a preto ich nepoznáme. Niekedy prichádzajú spolu s časom. A ak sa tak nestane, vytesnia ich ďalšie otázky.

Keď sa naučíme prijímať život taký, aký je, bude sa nám žiť oveľa ľahšie. Odpustiť tým, ktorí nám ublížili.  Zmieriť sa so situáciou takou, aká sa stala. Prijať fakt, že ľudia sú rôzni a že ich nemôžeš zmeniť. Iba seba, ale niekedy tým zmeníš v podstate všetko. Si vyrovnaný a pokojný. Napriek všetkému kráčaš ďalej. Takto sa stávame o niečo silnejší a skúsenejší. Všetci sa musíme zmieriť s tým, že NIKDY nič nezostane ROVNAKÉ. A že ČAS na nikoho nečaká.

foto: elitedaily.com