Vždy som sa sna­žila prísť na to, prečo sú nie­ktoré veci také, aké sú. Prečo sa to udialo tak a nie inak. Prečo sa nie­ktoré pria­teľ­stvá, ktoré mali vy­dr­žať navždy, alebo mi­ni­málne o niečo dl­h­šie, zrazu skon­čia. Kde sú tí čo pri nás stáli. A prečo tu už ne­stoja. Prečo dvaja, ktorí boli spolu šťastní, si zrazu ne­ve­dia prísť na meno. Ako mô­žeš ne­ná­vi­dieť nie­koho, koho si pred­tým mi­lo­val a ho­vo­ril si, že ne­mô­žeš bez neho žiť. Prečo ten, kto ti ho­vo­ril, že mu mô­žeš ve­riť ťa zrazu sklame a vô­bec ho to ne­trápi. Ako je možné, že chvíle, pri kto­rých cí­time ob­rov­ské šťas­tie sa zdajú byť také rýchle. A prečo tie naj­hor­šie sa zdajú byť ne­ko­nečné.

happier-habits-unhappy
foto: eli­te­daily.com

Nie­kedy, pri po­hľade na svoju mi­nu­losť, sa pri nie­kto­rých spo­mien­kach za­sta­vím. Je to taký zvláštny, ne­opí­sa­teľný po­cit. Ani ne­viem prečo, ale vtedy má­vam slzy v očiach. Asi to bude tým, lebo viem, že sa už nič nedá zme­niť, vrá­tiť späť alebo pre­žiť znova. Často si pra­jeme tie najk­raj­šie ne­chať a tie naj­hor­šie jed­no­du­cho vy­ma­zať zo svo­jej pa­mäte.

Ča­som si ale aj tak uve­do­míme, že vďaka tým naj­hor­ším chví­ľam sme tým, kým sme. Pre­tože ras­tieme na svo­jich chy­bách a omy­loch. Je lep­šie, ak vo všet­kom zlom do­ká­žeme nájsť as­poň niečo dobré. Vtedy to za­čne dá­vať as­poň ne­jaký zmy­sel. Je to skúška, ktorú mu­síme zvlád­nuť. Aj keď jej ná­roč­nosť si ne­vy­be­ráme sami.

Som stále tá istá žena, len mám iný po­hľad na svet. Mám svoje sny a žiadnu cestu na­s­päť už ne­hľa­dám, pre­tože je to o nie­čom inom.

Spo­me­nieš si na tých, ktorí ti skrí­žili cestu a zrazu si uve­do­míš, že žiadne stret­nu­tie nie je ná­hodné. Každý je­den člo­vek, kto­rého si stre­tol, ťa niečo nové na­učil. Možno ti dal skú­se­nosť, možno ne­sku­točný po­cit šťas­tia a ra­dosti, či lásku. Alebo ťa na­sme­ro­val. A možno tu bol do­časne, aby ti po­mo­hol, alebo ty jemu. A o tom to je. Sme tu je­den pre dru­hého. Ľud­skosti sa učíme práve cez ľudí.

V spo­mien­kach sa vrá­tiš na miesta, kde sa toho toľko odo­hralo. Vrá­tiš sa k mo­men­tom, ktoré sa stali v tvo­jom ži­vote. A ktoré ti ho možno aj úplne zme­nili. Za nie­ktoré si vďačný, pri iných cí­tiš bo­lesť, alebo na­opak, ra­dosť.

Ne­opa­ko­va­teľ­nosť oka­mihu. V tom je to čaro. Aj dnešný deň sa raz pre teba stane iba spo­mien­kou. Presne tak, ako všetky os­tatné. Preto si mys­lím, že ak niečo na­ozaj stojí za to, treba si to uve­do­mo­vať práve v da­nom okam­žiku. Byť vďačný, že mô­žeme byť toho sú­čas­ťou. Byť vďačný aj na­priek tomu, že si veľmi dobre uve­do­mu­jeme, že to ne­bude tr­vať večne. Tá vý­ni­moč­nosť da­nej chvíle, keď ne­pot­re­bu­ješ nič ho­vo­riť, iba to cí­tiť.

Ob­di­vu­jem ľudí, ktorí si už toho veľa pre­žili a aj na­priek tomu ne­stra­tili chuť do ži­vota. Člo­vek musí byť nie­kedy veľmi silný, keď spo­mína na to, čo ho stretlo na jeho ži­vot­nej ceste. Zrazu je to všetko preč. Učíme sa to brať ako pri­ro­dzenú sú­časť by­tia.

Ži­vot je zá­hada a preto sa ho ne­sna­žím po­cho­piť. Mala som množ­stvo otá­zok, no nie na všetky som do­stala od­po­veď. Na nie­ktoré veci sme ešte asi ne­dos­peli, a preto ich ne­po­známe. Nie­kedy pri­chá­dzajú spolu s ča­som. A ak sa tak ne­stane, vy­tes­nia ich ďal­šie otázky.

Keď sa na­učíme pri­jí­mať ži­vot taký, aký je, bude sa nám žiť oveľa ľah­šie. Od­pus­tiť tým, ktorí nám ub­lí­žili.  Zmie­riť sa so si­tu­áciou ta­kou, aká sa stala. Pri­jať fakt, že ľu­dia sú rôzni a že ich ne­mô­žeš zme­niť. Iba seba, ale nie­kedy tým zme­níš v pod­state všetko. Si vy­rov­naný a po­kojný. Na­priek všet­kému krá­čaš ďa­lej. Takto sa stá­vame o niečo sil­nejší a skú­se­nejší. Všetci sa mu­síme zmie­riť s tým, že NI­KDY nič ne­zos­tane ROV­NAKÉ. A že ČAS na ni­koho ne­čaká.

 

foto: eli­te­daily.com