Ne­bu­dem kla­mať, aj my sa s pria­te­ľom ob­čas há­dame. Ne­bu­dem sa tu hrať, že mám ne­jaký bez­chybný vzťah, ako vi­díme na so­ciál­nych sie­ťach alebo vo fil­moch. A pri tých fil­moch, kni­hách, ins­ta­gra­mo­vých fot­kách sa te­raz aj za­sta­vím.

Aj ten­to­krát sme sa nez­hodli a jed­no­du­cho sme na nie­ktoré veci ne­mali rov­naký ná­zor. Na­šťas­tie sa obaja sna­žíme (a ve­rím, že úspešne) prob­lémy rie­šiť ako do­spelí ľu­dia, čo mi­ni­málne pre mňa zna­mená o ve­ciach ko­mu­ni­ko­vať. Ale hneď, nie až v tej naj­väč­šej la­víne si všetko vy­kri­čať. Jed­no­du­cho je pre nás oboch dô­le­žité si kon­flikt či ne­do­ro­zu­me­nie vy­dis­ku­to­vať. V tomto prí­pade sa môj drahý roz­ho­dol zdie­lať so mnou svoje po­city a strach z toho, čo som si dlho nech­cela pri­znať. Po­ve­dal mi, že sa obáva, že som často skla­maná len kvôli tomu, lebo nie sú na­pl­nené moje takz­vané roz­práv­kové pred­stavy a oča­ká­va­nia.

Nie som zrovna typ člo­veka, ktorý by bol zá­vislý na so­ciál­nych sie­ťach (as­poň sa za ta­kého ne­po­va­žu­jem) a mám na­ozaj len tie, po­ve­dzme zá­kladné. Hoci tam ne­trá­vim ani ne­jak ex­tra veľa času (pop­ravde, ak­tu­álne mám de­fi­cit toho voľ­ného), tak niečo sa na mňa na­lepí. Vi­dím tam pekné ob­rázky za­ľú­be­ných ľudí, rov­nako čí­tam ro­man­tické knihy, kde ve­ľa­krát hr­di­no­via re­a­gujú ob­čas až na­ozaj pre­hnane a ne­re­a­lis­ticky (môj pria­teľ by to pri­naj­men­šom tak po­ve­dal, alebo by tie knihy rovno pre­me­no­val na science-fic­tion), a tiež také tie ty­pické pre­sla­dené filmy a se­riály v te­le­ví­zii. A vždy som si mys­lela, že pre­boha, veď ja viem, že v re­ál­nom ži­vote to tak ne­fun­guje, tak som sa aj tak do­stala do bodu, kedy si mu­sím pri­znať, že ma to ob­čas mierne ovplyvní.

Dlho mi trvalo toto zis­te­nie, a ne­vra­vím, že celé je to za­lo­žené len na tom. Ale v nie­čom­mal môj mi­lo­vaný pravdu. Ak mu len tak pri­ne­siem malý dar­ček, on sa len usmeje a stroho po­ďa­kuje, ro­zo­smutní ma to. Pre­tože som predsa ča­kala, že ma zo­be­rie do ná­ru­čia, bude sa z toho te­šiť, hneď si to pôjde vy­skú­šať alebo si to roz­balí. Rov­nako, ak mi na Va­len­tína ne­pri­ne­sie ply­šo­vého med­ve­díka a ruže ako vo fil­moch, ale rad­šej hu­ňatý sve­ter a môj ob­ľú­bený par­fém, osta­nem za­ra­zená. Lebo znovu, tie moje oča­ká­va­nia…

Môj ná­vrh teda je, že skúsme si tvo­riť takú tú našu roz­právku. Také to naše ne­opa­ko­va­teľné, au­ten­tické, je­di­nečné a ori­gi­nálne. My si ne­mu­síme vy­zná­vať lásku na špe­ciál­nych mies­tach ako vo fil­moch. My si ju môžme vy­znať len tak, ho­ci­kedy, pre nie­koho na úplne oby­čaj­nej ulici či v parku, no pre nás to bude navždy to naše mies­tečko. My ne­mu­síme oča­ká­vať, že do­sta­neme na každé vý­ro­čie kvety, na Va­len­tína šperk a na Via­noce ná­ra­mok s me­nom par­tnera. My sa môžme prek­va­po­vať a dá­vať si niečo, čo nás po­teší ďa­leko viac. Ne­mu­síme opa­ko­vať po prís­pev­koch na Ins­ta­grame, kde vi­díme pá­rik po­ze­ra­júci ob­ľú­bený se­riál na Ne­tf­lixe. My si chceme na­prí­klad ve­čer spra­viť py­ža­movú párty a van­kú­šovú vojnu. Je to len na nás. Tak nič ne­oča­ká­vajme, ne­po­rov­ná­vajme sa, ne­opa­kujme, ale vy­tvá­rajme si naše vlastné dob­ro­druž­stvo vo dvo­j­ici. Také, kto­rému roz­umieme iba my dvaja.♥

 

 

Komentáre