Náš spoločne prežitý čas trval len krátko. A aj napriek tomu, sme dokázali byť medzi sebou úprimní a otvorení. Rozprávali sme sa o našich problémoch a neistotách. Aj v tých chvíľach, keď ma celú ovládol strach a ty si si nebol istý sám sebou. Tak prečo som sa rozhodla povedať ti nie, po tom všetkom, čo sa stalo?
Ty si veľmi dobre poznal odpovede na to, čo si potreboval vedieť. No to ti nestačilo. Potreboval si to počuť odo mňa. Istým spôsobom si ma doviedol k otázkam, ktoré nemali zostať nezodpovedané. Aj keď som nemala silu na rovinu ti to povedať, obaja sme vedeli, že tá odpoveď nebude príjemná a pochopiteľná.
A vieš prečo?
Ja som tú odpoveď poznala už pred rokom a pol, keď som vystúpila z vlaku, v ktorom si ty zostal a cestoval si preč. No ani za svet, som sa k nej nechcela priznať a ani s tebou o nej nejakým spôsobom hovoriť.
Zdroj: pixabay.com
Vieš, doteraz sa vyhýbam takýmto veciam. Mnohokrát sa mi naskytol dosť jasný dôkaz na to, ako ma máš jasne prečítanú. A ja som sa snažila o to isté, voči tvojej osobe.
Lebo aj keď som bola tichá a uzavretá, ty si zo mňa dokázal jasne čítať. Videl si minulosť, rozprával si o prítomnosti a sníval si nad budúcnosťou.
Nepoznala som to všetko, čo sa odohrávalo v tvojich myšlienkach. No stále mám pocit, že ti v niečom bránim. Najradšej by som chcela aby si sa vo svojom živote posunul niekde ďalej. Niekde, kde to bude mať naozaj zmysel.
Aj napriek tomu všetkému, ty poznáš mňa a ja poznám teba. Možno aj do rovnakej miery.
Zdroj: pixabay.com
Mám pocit, že ty a ja sme dva príbehy, o ktorých nemáme ani poňatie ako skončia.
No jedno máme spoločné, sme ako skutočné knihy. Tie, ktoré sa nejakým spôsobom našli.
No možno bude lepším riešením to, keď nás budú čítať iní. Tí, ktorí nás ešte nepoznajú. Aj keď si nie som istá, či to niekomu inému ešte dovolíš.
A možno raz.. Kto vie, čo sa ešte stane.
