Úplne roz­umiem, že si zne­chu­tená. To­číš sa okolo me­tó­dy „po­kus-omyl“, čo sa­moz­rejme ne­bolo tvo­jím zá­me­rom. Si si však ve­domá toho, že ty osobne nie si tá čo ur­čuje pra­vidlá na­koľko ide o vyš­šiu silu. Mala by si pre­stať. Toľko času, úsi­lia a ener­gie, ktorú in­ves­tu­ješ do vecí, ktoré ne­do­ká­žeš zme­niť ti zrá­žajú ko­lená. Bolí to, je to pri­ro­dzený jav. As­poň vieš, že máš srdce na správ­nom mieste a je to zá­ro­veň dô­ka­zom toho, že slová a činy, ktoré si vy­ko­nala boli za­lo­žené na pravde a nie na chvíľ­ko­vej sla­bosti.

Ne­do­voľ mu aby ovplyv­ňo­val tvoj ži­vot. Už vô­bec nie te­raz, keď už ani nie je jeho sú­čas­ťou. Spo­meň si kým si bola pred­tým, než sa pre­hnal tvo­jím ži­vo­tom ako hu­ri­kán. Rýchly a zdr­vu­júci pri­ná­ša­júci ob­časný vá­nok ná­deje a ra­dosti. Bola si sil­nou od­hod­la­nou a vy­trva­lou osob­nos­ťou. Hrdo si no­sila svoju ko­runu. Po­čú­vaš to často však? Je to klišé, po­cho­pi­teľne. Po­vie ti to každý ale v pod­state je to holý fakt.

Nie je to len otre­paná fráza akou za­hriať tvoje srdce a ula­ho­diť po­ci­tom zú­fals­tva. Ver či nie, trá­pia sa všetci. Aj keď to mno­ho­krát ne­vi­díš. Kryjú to pre­tože majú do­jem, že niečo cí­tiť voči dru­hej osobe, ve­dieť upred­nost­niť po­treby iných pred tie vlastné je sla­bosť ,no nie je to tak. Práve to je pre­ja­vom sku­toč­nej sily. On patrí me­dzi nich. Možno si to všetko ešte ne­uve­do­muje ale na kaž­dého raz príde. O to väč­šia rana to bude keď po­chopí, že už je ne­skoro. Ne­skoro na snahu, zmenu, prosbu. 

zdroj: pe­xels.com

Ob­čas ťa pre­mkne po­cit, že si slabá, mäkká, že ho vez­meš späť keď sa bude chcieť vrá­tiť. To sa ne­stane, pre­tože všetko ča­som po­cho­píš. Tvoje roz­hod­nu­tie ne­chať to tak ti bude dá­vať omnoho väčší zmy­sel. Uve­do­míš si, že to nie je to, čo chceš.

Pý­taš sa ako si mô­žem byť taká istá? Pre­tože aj na­priek ospra­vedl­ne­niu, ktoré ne­za­ču­ješ vždy od všet­kých, aký to má zmy­sel? Aký zmy­sel má ospra­vedl­ne­nie bez zmeny? „Pre­páč ale ub­lí­žim ti znovu?“ Na ki­lo­metre cí­tiť jeho ľú­tosť, po­mys­líš si s iró­niou. Mo­ment kedy sa mu­síš vzdať člo­veka, kto­rého mi­lu­ješ len skrz toho, že on sa vzdal teba je hrozný, ne­po­pie­ra­teľne. Mu­síš si však uve­do­miť, že odo dňa čo od teba pyšne od­krá­čal bez aké­ho­koľ­vek roz­um­ného vy­svet­le­nia si po pr­vý­krát stretla samú seba v pl­nej kráse.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Tá osoba sa ti páči, pri­znaj si to! Sym­pa­ti­zu­ješ s tou eman­ci­po­va­nou sa­mos­tat­nou že­nou pl­nou en­tu­ziazmu z dru­hej strany zrkadla i keď ob­čas sa na teba díva cez slzy. Drž sa jej. Ne­do­voľ aby tá žena znovu padla na ko­lená. Ty nie si tá, čo má po­kľak­núť. Nie si na to sta­vaná a nie je to tvo­jou pri­ro­dze­nos­ťou. Jed­ného dňa príde člo­vek, ktorý ti ne­do­volí kles­núť. Po­drží ťa a ty už ni­kdy ne­okú­siš tú horkú chuť pádu. Všetko má svoj čas a aj na­priek tomu, že to možno po­trvá o niečo dl­h­šie, bude to stáť za to. Nie každý je tvoj ex.

Ne­zná­šaš samú seba pre­tože to pri ňom ne­do­ká­žeš. Ne­vieš ho ne­ná­vi­dieť ale roz­umiem tomu. Niet sa čo di­viť. Ne­mô­žeš predsa ne­ná­vi­dieť nie­koho komu si pred­tým zlo­žila k no­hám celý svet a aj na­priek tomu, že si denne odo­vzdá­vala ma­xi­mum, stále si  s chu­ťou ve­dela tan­co­vať, smiať sa a žiť. To je pa­ra­dox lásky. Vezme ti všetko, vlastne to sama dob­ro­voľne obe­tu­ješ, ale zá­ro­veň ťa na­pĺňa dúš­kami ra­dosti a kom­pen­zuje ti tvoje straty. Ako bolo po­ve­dané: „Láska zna­mená zve­riť dru­hej osobe na­bitú zbraň s ná­de­jou, že ni­kdy ne­vy­strelí.“ Bola si plná ná­deje a oča­ká­vaní po­kým ten vý­strel ne­pri­šiel. Za­sia­hol priamo. Sta­čil mu je­den ná­boj. Ho­vo­ríš si, že už ni­kdy ne­zo­pa­ku­ješ tú istú chybu, no ja ti vra­vím, že tú zbraň na­bi­ješ ešte ve­ľa­krát a po­su­nieš ju ďa­lej. 

zdroj: pe­xels.com

Ne­pri­kla­daj si k tvári masku a ne­uka­zuj tým svetu niečo čo sama nech­ceš. Ukáž im seba. Sku­točnú ženu s túž­bami, ktorá je ochotná a od­hod­laná si ich spl­niť. Kto nemá zá­u­jem stáť po tvo­jom boku a bo­jo­vať o ne s te­bou, nemá mať pre teba tak vy­sokú cenu. Zlatko, on od­išiel. Bola to jeho voľba, pri kto­rej sa vzdal mož­nosti byť s te­bou a tým ne­máš tr­pieť ty. Ne­chaj ho ísť. Od­ľahne ti. Ne­do­pĺňa ťa, ni­koho ta­kého ne­pot­re­bu­ješ len si to do­okola na­hrá­vaš do hlavy ako ne­jakú starú ka­zetu.

Na chvíľu sa za­stav a po­zri sa na seba. Od jeho od­chodu to už je ne­jaký čas a ty stále krá­čaš ďa­lej. Ucho­vá­vaš bo­lesť v srdci, no ideš vpred pre­tože vieš, že tak to má byť. Je úplne nor­málne na oka­mih pod­ľa­hnúť emó­ciám, ne­chať ich aby vy­šli na po­vrch. Ne­dá­vaj im však moc, ktorá bude ur­čo­vať tvoju bu­dúc­nosť. Sú to spo­mienky, čo už samo vy­po­vedá o mi­nu­losti. Bola krásna, bo­les­tivá, ne­opa­ko­va­teľná ale stále je to mi­nu­losť.

Ne­zme­níš ju, ne­op­ra­víš a ani ne­vy­ma­žeš. Ne­chaj ju nech sply­nie a čer­paj z nej skú­se­nosti. To je jej zmys­lom. Pre­žila si to všetko pre­tože si si tým mala prejsť. Malo ťa to niečo na­učiť. Tým nie­čím je schop­nosť mi­lo­vať sa takú aká na­ozaj si, so svo­jimi chy­bami a ne­do­ko­na­los­ťami pre­tože práve oni ťa ro­bia do­ko­na­lou. Ori­gi­nál­nou. Jed­ného dňa príde člo­vek, ktorý bude mi­lo­vať tvoje chyby, re­špek­to­vať tvoje jazvy a s lás­kou s te­bou krá­čať tým nád­her­ným ob­do­bím, na ktoré máš práve zlosť. Ži­vo­tom.

Komentáre