Za­čí­nam si čo­raz viac uve­do­mo­vať, že mám prob­lém s vní­ma­ním času. Len ne­dávno som bola tou bláz­ni­vou stre­doš­ko­láč­kou a dnes som do­spelá, ne­zá­vislá žena. Ne­pý­taj sa ma ako som sa sem do­stala. Sama tomu ne­ro­zu­miem, jed­no­du­cho som tu. Po­maly, ale isto, pri­chá­dzam do veku, kedy sú moje ro­ves­níčky za­snú­bené, plá­nujú svadby, prí­padne ča­kajú deti. Ja si v du­chu vra­vím: „ešte nie.“

Mať ta­kéto zá­väzky pár ro­kov po dvad­siatke? Pevne ve­rím, že toto ne­bude môj prí­pad. Nie, pre­tože, ešte skrátka ne­na­stal ten správny čas. Ne­mysli si o mne, že som z ka­meňa. Nie som taká chladná, ako sa ti môže zdať. Možno, že nie­kde mo­jom v pod­ve­domí, je práve sta­bilný vzťah a šťastná ro­dina, presne to, po čom v ži­vote naj­viac tú­žim. Som predsa žena, takto je to pre mňa pri­ro­dzené a roz­hodne sa za to ne­han­bím.

Mám však jed­ného ne­pria­teľa, čas. Prí­liš veľa času som strá­vila ne­správ­nym spô­so­bom. Do­slova som ho már­nila, lebo som si ne­uve­do­mo­vala, aký je dra­ho­cenný. A kým som sa ko­nečne na­učila ako si uží­vať ži­vot, kým som ko­nečne za­čala ro­biť to, čo ma na­pĺňa, kým som za­čala cí­tiť šťas­tie, do­stala som do tohto bodu.

Tú­žim do­hnať všetko, čo som za­meš­kala. Byť s pria­teľmi, ces­to­vať alebo iba si vy­chut­ná­vať tie úplne oby­čajné chvíle, ktoré práve ro­bia ži­vot krás­nym. Po­čú­vať ako padá dážď na pa­ra­petu, pre­chá­dzať sa noč­ným mes­tom, sle­do­vať zá­pad slnka a mnoho iného. Toto sú dô­vody, pre ktoré chcem mo­men­tálne žiť.

sunset-hill-woman

foto:wall­de­vil.com

Som tak tro­chu ka­rie­ris­tka? Jasné, ne­po­pie­ram, že by som chcela niečo do­siah­nuť aj v tejto ob­lasti. Je vo mne ur­čite viac eman­ci­pá­cie než bolo v mo­jej mame či v sta­rej mame, no vy­slo­vene sa za ka­rie­ris­tku ne­po­va­žu­jem. Bolo by skvelé, ak by som sa po skon­čení školy za­mest­nala v jed­nej z mo­jich vy­sní­va­ných ob­lastí. No som si istá, že nech­cem obe­to­vať celý ži­vot ka­ri­ére.

Inak po­ve­dané, viem, že sa raz usa­dím, bu­dem dob­rou že­nou a mat­kou, cí­tim to. Aj keď, úp­rimne, pri pred­stave, že by to malo byť te­raz mi na­ska­kujú zi­mom­riavky. Jed­ného dňa to príde, ale chce to ešte čas, veľa času…

Je to zlé, ak to cí­tim takto? Ni­kto nemá právo, aby to mo­hol tvr­diť. Ne­od­cu­dzu­jem diev­čatá, ktoré sa roz­hodli za­lo­žiť si ro­dinu v mla­dom veku. Každá z nás je in­di­vi­du­álna, ne­snažme sa tvo­riť ne­jaké šab­lóny. Bio­lo­gicky je ide­álne mať dieťa skôr, av­šak spo­loč­nosť a táto doba po­su­nula hra­nicu tro­chu ďa­lej.

Nech už to cí­tiš tak ako ja, alebo úplne opačne, ne­ob­vi­ňuj sa. Ko­naj tak, ako to cí­tiš, veď ty sama vieš, čo je pre teba správne. Ne­rieš to, čo ti vraví spo­loč­nosť. Rob veci vo svo­jom ži­vote tak, aby ťa ro­bili šťast­nou a dô­ve­ruj svo­jej in­tu­ícií. To je moja od­po­veď.

Foto: tum­blr.com

Komentáre