Za kaž­dou hád­kou si mi vra­vel, že to bude lep­šie. Za kaž­dou sl­zou si mi vra­vel, že už žiadna ne­bude. Sľu­bo­val si, ale ne­pl­nil. Vra­vel si, že sa zme­níš. Veľmi rád si po­u­ží­val frázu: „Ve­rím, že sme sa po­u­čili a ne­spra­víme tú istú chybu“. A ja som bola na­ivná a hlúpa, že som tomu ve­rila.

Vždy ,keď za­čalo ísť do tu­hého, tak si na­ho­dil masku „do­spe­láka“ a zrazu si sa chcel o všet­kom po­roz­prá­vať ako dvaja do­spelí a roz­umní ľu­dia. Lenže obaja sme ve­deli, že to je len po­sledné zá­chranné ko­leso, kto­rým si sa sna­žil za­chrá­niť aj to málo, čo z nášho vzťahu os­talo. Už to dávno nie je také, aké to bolo. Už to ani také ne­bude. Ni­kdy. Márne si mi vra­vel, že treba mať vieru a všetko bude fajn. Že to zvlád­neme. Ale za kaž­dou hád­kou, sl­zou a pre­már­ne­ným ve­če­rom roz­mýš­ľa­ním o tom, v čom ro­bím chybu ma od viery od­rá­dzali. Čím viac som sa sna­žila dú­fať, tým viac som v tom ne­vi­dela zmy­sel.

pexels-photo-242816

Pri­šiel prob­lém a ty si sa to sna­žil ob­rá­tiť proti mne. Ne­chal si ma cí­tiť sa pre­vi­nilo a ja som si za­čí­nala mys­lieť, že som naj­horší člo­vek na zemi. Ne­viem ako si ma do­ká­zal pre­sved­čiť o tom, že tvoje ná­zory, tvoje ná­pady a to čo ro­bíš ty je správne. A čo ro­bím ja, je zvrá­tené, choré a de­tin­ské. Stra­tila som samú seba, keď som na­šla teba.

Zme­nila som sa, pre­tože TY si to tak chcel. Ty si ma po­stupne mo­de­lo­val podľa tvo­jich pred­stav. A keď som sa po­zrela do zrkadla, ne­spoz­nala som samu seba. No ako ply­nul čas a ja som vy­triez­vela zo za­mi­lo­va­nosti, za­čí­nala som vi­dieť trh­liny v na­šom vzťahu. Všetko mi za­čalo do seba za­pa­dať a biť do očí.

Žia­dal si už pri­veľa, keď si mi za­ka­zo­val mo­jich pria­te­ľov, ve­černé vy­chádzky s par­tiou, al­ko­hol a zá­bavu. Ho­vo­ril si mi, že to čo ro­bím ja, ne­mô­žem ro­biť večne, že to je choré. Chcel si aby som celý deň se­dela na za­dku v teple do­mova a ča­kala na teba, aby som sa ti ve­no­vala. Chcel si ma mať pod kon­tro­lou. Chcel si, aby som bola na­via­zaná na teba. Chcel si mať is­totu, že bez teba bu­dem stra­tená a ne­bu­dem si ve­dieť po­ra­diť. Chcel si mať is­totu, že sa ne­bu­dem ve­dieť od­pú­tať od teba. No te­raz viem, že som schopná žiť bez teba.

pexels-photo-235052

Úp­rimne? Je mi lep­šie.

Ve­ľa­krát som si po­ve­dala, že to je hlú­posť čo rie­šime. Že to nie je na roz­chod. A vždy som ti dala šancu v ná­deji, že to možno ko­nečne vy­jde. Že sme ko­nečne obaja do­speli. Prvé dva me­siace to bolo ako z roz­právky a po­tom to za­čalo všetko od­znova. Ne­zmy­selné hádky. Zá­kazy. Žiar­li­vosť.

Mala som sa sa­mej seba opý­tať už na za­čiatku, či to má vô­bec zmy­sel. Pri dru­hom ná­znaku, že to ni­kam ne­ve­die som sa mala do­ko­pať k slo­víčku „zbo­hom“ a skon­čiť to. Ne­pre­már­nila by som roky pla­ka­ním a trá­pe­ním sa. Ne­dos­tala by som sa do bodu, v kto­rom som sa cí­tila pre­vi­nilo za svoje zmýš­ľa­nie len preto, že ty tak ne­zmýš­ľaš. No na­priek tomu všet­kému, ti ďa­ku­jem za to, že si ma na­učil, že sa treba po­zrieť pravde do očí.

Láska nie­kedy ne­stačí. Keď sa dvaja ľú­bia, ne­zna­mená to hneď, že spolu majú ostať do konca ži­vota aj keď im to spolu ne­fun­guje. Ne­stačí si na­ho­vá­rať, že raz to možno bude per­fektné a že sa to spraví. Ne­spraví. Ja som po­cho­pila jednu vec. Treba sa po­sta­viť pravde do očí aj keď nie je prí­jemná. Ne­mô­žem kla­mať samu seba večne.

Je na tebe, či si vy­be­rieš pravdu alebo bu­deš žiť v do­ko­na­lom klam­stve.

 

photo: pe­xels.com

co­ver photo: pe­xels.com

Komentáre