Po­maly sa učím pus­tiť svoju mi­nu­losť na­miesto toho, aby som ju ne­us­tále pre­hod­no­co­vala. Už sa nech­cem vrá­tiť v čase a uro­biť niečo inak. Už len ži­jem prí­tom­ným oka­mi­hom a uží­vam si ho.

Po­maly sa učím, že nič ne­zme­ním tým, že bu­dem niečo ľu­to­vať, pre­tože to moju mi­nu­losť už ne­zmení a ja sa ne­po­su­niem ďa­lej. Po­maly sa učím, že je dobré za­ne­chať svoju mi­nu­losť a ísť ďa­lej, pre­tože viem, že chyby bu­dem ro­biť ne­us­tále.

Po­maly sa učím, že chyby boli veľmi dob­rým zna­me­ním a vý­bor­ným mo­ti­vá­to­rom, pre­tože mi dali cenné skú­se­nosti, ktoré by som inak ne­mala. Každá chyba bola lek­cia, ktorú som po­tre­bo­vala na ceste ži­vo­tom. Na­učilo ma to o tom, kto som a vďaka tomu som zis­tila, čo od ži­vota chcem. Bolo to presne to, čo som po­tre­bo­vala, aj keď v da­nej chvíli som mys­lela, že to ne­bolo správne a ľu­to­vala som to.

zdroj: unsp­lash.com

Po­maly sa učím, že ľú­tos­ťou nič ne­vy­rie­šim a od­pus­te­nie je zá­kla­dom všet­kého. Od­púš­ťam sebe aj dru­hým a krá­čam ďa­lej. Vina, skla­ma­nie a ne­ná­visť mi k ni­čomu ne­po­môžu a se­ba­ľú­tosť tak­tiež nie je v po­riadku. Už viac roz­umiem tomu, čo chcem a čo po­tre­bu­jem. po­maly sa učím, že môj ži­vot vô­bec nie je taký zlý a že bude len taký, ako si ho za­ria­dim.

Už ne­ľu­tu­jem veci, ktoré ma pred­tým trá­pili a že vô­bec nie som se­becká a be­z­o­hľadná, len sa sta­rám o to, aby som bola šťastná a v ob­klo­pení dob­rých ľudí. Či to bol mo­ment hnevu, oka­mih se­bec­tva alebo chvíľa po­msty – všetko je to sú­časť ži­vota a je to tak v po­riadku.

Zis­tila som, že mám moc ovlá­dať svoj ži­vot a všetko zá­visí len od uhľa po­hľadu. Ak chcem od­ísť, od­ídem. Ak chcem opus­tiť školu či prácu, tak to uro­bím. Na­učila som sa vá­žiť si cenné chvíle a mo­menty, kedy som sama so se­bou.

Pre­stala som o sebe po­chy­bo­vať a učím sa byť dob­rým člo­ve­kom bez ohľadu na to, čo si druhí ľu­dia mys­lia o mo­jich či­noch.

Komentáre