Col­leen Ho­over po­ve­dala:

„Ona nie je ten typ ženy, pre ktorú by si vy­be­ral svoje bitky. Ona je typ ženy, pre ktorú by si bo­jo­val až do smrti.“

 

Dlho som ťa ne­ná­vi­dela. Ne­ná­vi­dela som ťa za to ako vy­ze­ráš, za to ako sa sprá­vaš, za to ako sa ob­lie­kaš, ako cho­díš alebo čo štu­du­ješ. Ne­ná­vi­dela som ťa za všetky zá­ľuby, ktoré máš. Za to, aká si vy­soká, chudá a krásna. Tie tvoje dlhé, hav­ra­nie vlasy. A za to, aká si in­te­li­gentná. Ne­ná­vi­dela som tú po­dobu me­dzi nami a ne­ná­vi­dela som to, že si. No ne­ná­vi­dela som ťa aj na­priek tomu, že som ne­mala tu­še­nie, kto si.

tumblr_ochlrfv4821rhm7ijo1_1280

na­po­le­on­four.com

Prišla si do nášho ži­vota, keď sme to naj­me­nej ča­kali. Vlastne si mys­lím, že na tre­tiu osobu vo vzťahu sa je­den z troch ne­prip­raví ni­kdy. Vtrhla si do nášho ži­vota ako hu­ri­kán, ktorý si be­rie pri­vy­sokú daň. Boli sme pre­sved­čení, že to prejde. Že spo­ločne to zvlád­neme, predsa tak, ako sme to zvlá­dali vždy pred­tým. Od­kedy ťa spoz­nal často mi o tebe roz­prá­val. Ni­kdy som to neb­rala vážne, veď aj na­priek drob­ným hád­kam sme predsa boli šťastní. A na­vyše stvo­rení je­den pre dru­hého.

Mys­lela som si, že tak, ako si prišla, tak aj od­ídeš. Dlho po tvo­jom prí­chode nič ne­na­sved­čo­valo búrke, ktorá príde. No my sme sa čo­raz viac há­dali a on to čo­raz viac vzdá­val. Už som preňho ne­zna­me­nala celý svet, čoho od­ra­zom bol čas, ktorý mi bol ochotný ve­no­vať. Z kaž­dého spo­loč­ného dňa strá­ve­ného spolu sa stali ví­kendy, ktoré si na mňa vy­hra­dil a z ne­ko­neč­ných dní sa stali rýchlo kon­čiace sa noci. Čo­raz čas­tej­šie roz­prá­val o nej a po­rov­ná­val nás.

Ho­vo­ril, že sme si tak veľmi po­dobné a mňa zra­ňo­valo to, že zrazu exis­to­val nie­kto iný, kto bol rov­nako vý­ni­močný ako ja. Vý­ni­močná. Presne tak o mne celé tie roky roz­prá­val.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk
tumblr_ocrs35qboe1s48wp6o1_1280

we­he­ar­tit.com

No bola tu ešte iná vec, ktorá ma na tom všet­kom za­rá­žala. A tým bol fakt, že veci, v kto­rých sme sa ne­po­do­bali pred­sta­vo­vali vlast­nosti, ktoré na ľu­ďoch ne­ná­vi­del. Boli to presne tie vlast­nosti, ktoré nás spo­jili a kto­rými sme spo­ločne po­hŕdali. Al­ko­hol, drogy, ci­ga­rety, každá noc strá­vená v po­steli s iným …

Všetky tieto veci sa pre neho zrazu stali pri­ja­teľ­nými a ja som to ne­chá­pala. Tú­žila som len po tom, aby sa mi vrá­til na­s­päť môj chla­pec. No ten už ni­kdy ne­pri­šiel.

My dve sme sa ni­kdy ne­stretli. Ne­viem či si ho nie­kedy ľú­bila, či si nie­kedy pre­mýš­ľala nad tým, čo me­dzi nami dvoma bolo a vlastne ani ne­viem, či si chcela ub­lí­žiť zá­merne. No po všet­kom tom ne­zá­ujme som ho mu­sela ne­chať ísť. A jeho prvé kroky viedli sa­moz­rejme k tebe. Pla­kala som, bola som zra­nená a cí­tila som sa pod­ve­dená.

tumblr_oh9tybndK41rxrziqo1_1280

foto: na­po­le­on­four.com

Z fo­tiek som si nás stále po­rov­ná­vala. Rov­naké hav­ra­nie vlasy, rov­naké sa­fí­rové oči, ex­tra­va­gantné ob­le­če­nie, make up síce vý­razný, ale ni­kdy nie vý­razný prí­liš. Je­diný roz­diel bol v na­šich po­va­hách. Kým ty si bola ví­chor, ja som bola po­kojná hla­dina oce­ánu. Ti­chá, vždy usmiata, ot­vo­rená vždy pre všet­kých, ochotná po­ra­diť a pri­pra­vená po­môcť. So svo­jím vlast­ným sve­tom, bo­ha­tou fan­tá­ziou. Ty­pická uzat­vo­rená umel­kyňa.

A ty? Hlučná búrka, ktorá tak ako do ži­vota príde, tak od­íde. So svo­jimi vlast­nými pra­vid­lami. Umel­kyňa. Vul­gárna, sama seba si tak dobre ve­domá. Kým ja som svoje myš­lienky ne­chala plá­vať na hla­dine mora, ty si ich rozk­ri­čala do ce­lého sveta.

Ni­kdy sme sa ne­stretli. Ve­dela som o tebe len z jeho slov a slov na­šich spo­loč­ných pria­te­ľov, ktorí ťa po­znali. No aj na­priek tomu som ťa za­čala be­z­hra­nične ne­ná­vi­dieť.

14441047_1374812242548288_2107789924387273166_n

we­he­ar­tit.com

A takto to trvalo rok. Po­ti­chu som ti v myš­lien­kach po­sie­lala zlú ener­giu. Mys­lela som na to, kde asi si, čo ro­bíš, či si s ním. Stále som pre­mýš­ľala nad tým, prečo si vy­bral teba. Čím si vlastne iná, lep­šia? V du­chu som sa sa­mej seba mi­li­ón­krát pý­tala otázky, ktoré vždy za­čí­nali slo­vom „prečo“?

A dnes je to viac ako rok. Váš vzťah sa v sku­toč­nosti ni­kdy ne­za­čal a on dnes stojí znova pred pra­hom mo­jich dvier a prosí. Ale cesty späť niet. No toto už viac nieje o mne a o ňom. Toto je o mne a o tebe.

Za ten čas sa stále ne­zme­nilo nič na tom, že sa ne­po­známe. Ne­zme­nilo sa nič na tom, že som ťa dlhú dobu ne­ná­vi­dela, ale zme­nila sa jedna vec. Že po tak dl­hom čase som v sebe na­šla silu a od­pus­tila som ti. Viem, že si to ne­plá­no­vala. Viem, že si nech­cela zá­merne ub­lí­žiť. Ne­ve­rím tomu, že si zlý člo­vek. Ani ním byť ne­mô­žeš, keď si ťa sám vy­bral. Od­púš­ťam ti. To že si, to že sme si také po­dobné, to že sme obi­dve mi­lo­vali rov­na­kého člo­veka.

Od­púš­ťam ti, no nie preto, žeby si to po­tre­bo­vala ty. Od­púš­ťam ti, pre­tože to po­tre­bu­jem ja.

Komentáre