Se­díš ti­cho ako päť­ko­runa a ne­ve­riacky pre­krú­caš oči, až si z vnú­tor­nej strany zba­dáš mo­zog, ktorý ťa do­hnal až sem. Hľa­dáš úni­kovú cestu, plán, kto­rým by si ukon­čila túto tor­túru, ale nič dô­ve­ry­hodné ťa ne­na­padá. Vy­mknutá spo­lu­bý­va­júca, kto­rej mu­síš le­tieť ot­vo­riť, či náhle roz­bo­lená hlava, sú už otre­pané vý­ho­vorky a na­vyše, i ten naj­sle­pejší čaš­ník si už dávno vši­mol tvoj kyslý vý­raz, z kto­rého všetko vy­čí­tal. Nemá zmy­sel kla­mať. A načo aj? Ten za­blú­dený padlý mi­mo­zemš­ťan si za­slúži po­znať pravdu. O tom, ako strašne je mimo a po­zadu, ako vzdia­lené mu je slovo „gen­tle­man“ a že sa správa ako úbo­žiak. Skú­šaš nájsť od­po­vede nato, ako si len tvoja kamka mohla mys­lieť, že je to tvoj typ. Prečo sa na zo­znamke ja­vil ináč, alebo či si sku­točne tak zú­falá, že si mys­líš, že rande na­slepo ti za­ručí vstu­penku me­dzi „non-sin­gle“.

Mys­lím, že ne­exis­tuje člo­vek, ktorý by čo len raz v ži­vote ne­za­žil zlé rande. Ak sa mý­lim, česť a sláva vý­nim­kám. Ty­pom, ako ne­me­no­vaný Janko z Ma­la­ciek, by mali ude­liť do­ži­votný zá­kaz ran­de­nia. Ten sa vy­bral za svo­jou po­ten­ciál­nou až do ďa­le­kej Bra­ti­slavy. Keď k nim pri­šiel čaš­ník, na­miesto dvoch ko­fôl ob­jed­nal len jednu – spo­ločnú. Člo­veka by na­padlo, že v pití z jed­ného po­hára vidí kus ro­man­tiky, no opak bol prav­dou. Boli v tom len čisté po­čty. „Vieš, tre­pať sa sem nie je len tak, to aj niečo stojí. Há­dam nám to bude sta­čiť, neva?“ Tento prí­beh sa na­ozaj stal a nie, ne­mys­lím, že by sa cí­til trápne. Zmra­ziť účty na so­ciál­nych sie­ťach by mali aj tým, ktorí sa di­via, prečo o nich nie je zá­u­jem, keď v pro­file majú uve­dený stav „že­natý“. Keď sa tvári ex­tra „rich“, je tiež hlava zrelá na facku. Asi ne­pos­tre­hol, že schválne som si ne­ob­jed­nala najd­rah­šie päť­cho­dové jedlo z menu, hoci vy­zerá, že nato má. Ďalší typ, pri kto­rom mi od zí­va­nia vidno mandle, je krá­sa­vec, ktorý celý čas ho­vorí len o sebe a je­diné, čo ho o mne zau­jíma je, či si na jeho žvásty náj­dem čas aj zaj­tra. Keď mi uka­zuje v po­radí piatu fotku z po­silky, vo­lám bar­mana a pý­tam účet. Hlavne nech tú ruku ne­dvihne on, mu­sela bych vy­tiah­nuť ži­letku. Po­tom sú tu po­hodlní, tzv. „nem-cash“ hráči, ktorí sa ne­chajú na rande že­nou pri­viezť aj od­viezť a do­konca ju ne­chajú za­pla­tiť aj za kino a s Co­lou k tomu. Veď ju treba otes­to­vať, či to nie je zla­to­kopka. Na ďalší krát, ak k ne­ja­kému ďal­šiemu dôjde, za­budne si pe­ňa­ženku. Toľká smola, má v nej všetky karty. Naj­me­nej bo­les­tivé sú typy, pri kto­rých zis­títe, že si ne­máte čo po­ve­dať. As­poň vás nik ne­ruší a vy si mô­žete vy­chut­ná­vať de­li­kátne jedlo bez zby­toč­ných rečí. Ne­vadí, že sa pri vás už tre­tí­krát oto­čil za inou? Sle­potu vám predsa ne­sľú­bil a ak máte prob­lém so se­ba­ve­do­mím, viete koho vy­hľa­dať.

Prvé rande bý­vajú zradné. Nie vždy vy­jdú podľa na­šich pred­stáv. Zato každé z nich nám po­vie čo to o nás, o nich, o vlast­nos­tiach, ktoré sme a ktoré nie sme schopné ak­cep­to­vať. Hoci si mys­lím, že v ži­vote ma už nič ne­do­káže prek­va­piť, stále sa nájdu takí, s kto­rými sa stret­nem hneď dva­krát. Pr­vý­krát i na­po­sledy.

foto: Mat­tia Pe­liz­zari

Komentáre