Miluješ ju. Tvoja dušu po nej túži, dáva ti krídla a ty sa môžeš vznášať vysoko nad zemou. Sloboda patrí medzi tvoje základné hodnoty a potreby, cítiš, že vždy potrebuješ mať možnosti a rozhodovať sa na základe svojej vôle, presne tak ako ti srdce káže.

Do akej mieri si však ochotná obmedziť svoju slobodu kvôli ľuďom, na ktorých ti záleží? A čo to vlastne presne znamená? Čoho by si sa mala vzdať a čo už naopak prekračuje hranice?

Všetky to poznáme. Pre človeka, ktorého miluješ  si občas schopná obetovať všetko. Čas s priateľmi, čas s rodinou, čas, ktorý by si mala venovať sebe. To je samozrejme normálne. Ľudia, ktorí sa rozhodnú spolu žiť alebo si budujú vzťah predsa musia v istých veciach ustúpiť, aby vyhoveli tomu druhému. Kompromisy by mali byť súčasťou každodenného života a občas je viac ako potrebné skloniť hlavu či priznať si chybu i keď ju na našej strane nevidíme.

Spočiatku ti prispôsobovanie sa až tak neprekáža, veď presne toto je dôkazom tvojej lásky. Ale nie každý si bude vážiť, čoho sa kvôli nemu vzdávaš. Ty sama si striháš z krídel, na nohy pripevňuješ závažie. Vážne rozhodnutia, ktoré robíš už nie sú tvojím odrazom, berieš príliš veľký ohľad na niekoho, kto si to možno vôbec nezaslúži. Už sa nepýtaš, čo urobíš TY, ale čo urobíte VY. Nie si sama sebou, plytváš svojím drahocenným časom, chceš mu vyhovieť a hoci si uvedomuješ, že si sa zmenila, pokladáš to za normálne, veď to sa predsa stáva. Ak niekoho miluješ mala by si sa vedieť rozhodovať tak, aby sa to páčilo aj jemu, aby bol s tebou spokojný. Alebo nie?

 

Je veľmi tenká hranica medzi ústupkami, ktoré pre toho druhého urobiť môžeš a tými, ku ktorým by nikdy nemalo dôjsť. Predovšetkým totiž musíš byť schopná žiť sama so sebou. To predsa nejde, ak hovoríš veci, ktorým neveríš len preto, aby si sa svojmu drahému zavďačila alebo naňho urobila dojem.

Kvôli nikomu sa nesmieš od základov zmeniť. Tvoj svet držia predsa pohromade sny, ktoré snívaš a ideály, ktorým veríš. Nikdy si ich nenechaj vziať, nikdy nedovoľ, aby z teba niekto vymodeloval kópiu svojich presvedčení. Nie si tvárna hmota, si predsa dievča, čo má vlastný názor a je schopné rozhodnúť sa samo. Slobodne a svojvoľne. Nie tak, ako ti predpíšu iní . Je v poriadku nesúhlasiť. Je v poriadku odísť, keď cítiš, že si sa ocitla v klietke, že tvoja vôľa už nie je taká slobodná, ako kedysi.

Nie je to jednoduché, obzvlášť ak toho druhého naozaj ľúbiš. Ale ľahko sa môže stať, že sa na klietke zavrú dvierka, zacvakne zámok a ty už nenájdeš silu znova vzlietnuť. Nauč sa rozlišovať, čo vo svojom vnútri môžeš zmeniť. Vymedz si hranice a neprekračuj ich, pretože isté obete jednoducho  nemôžeme priniesť. Kvôli nikomu…