Mi­lu­ješ ju. Tvoja dušu po nej túži, dáva ti krídla a ty sa mô­žeš vzná­šať vy­soko nad ze­mou. Slo­boda patrí me­dzi tvoje zá­kladné hod­noty a po­treby, cí­tiš, že vždy po­tre­bu­ješ mať mož­nosti a roz­ho­do­vať sa na zá­klade svo­jej vôle, presne tak ako ti srdce káže.

Do akej mieri si však ochotná ob­me­dziť svoju slo­bodu kvôli ľu­ďom, na kto­rých ti zá­leží? A čo to vlastne presne zna­mená? Čoho by si sa mala vzdať a čo už na­opak pre­kra­čuje hra­nice?

Všetky to po­známe. Pre člo­veka, kto­rého mi­lu­ješ  si ob­čas schopná obe­to­vať všetko. Čas s pria­teľmi, čas s ro­di­nou, čas, ktorý by si mala ve­no­vať sebe. To je sa­moz­rejme nor­málne. Ľu­dia, ktorí sa roz­hodnú spolu žiť alebo si bu­dujú vzťah predsa mu­sia v is­tých ve­ciach ustú­piť, aby vy­ho­veli tomu dru­hému. Kom­pro­misy by mali byť sú­čas­ťou kaž­do­den­ného ži­vota a ob­čas je viac ako po­trebné sklo­niť hlavu či pri­znať si chybu i keď ju na na­šej strane ne­vi­díme.

zdroj: pe­xels.com
Spo­čiatku ti pris­pô­so­bo­va­nie sa až tak ne­pre­káža, veď presne toto je dô­ka­zom tvo­jej lásky. Ale nie každý si bude vá­žiť, čoho sa kvôli nemu vzdá­vaš. Ty sama si stri­háš z krí­del, na nohy pri­pev­ňu­ješ zá­va­žie. Vážne roz­hod­nu­tia, ktoré ro­bíš už nie sú tvo­jím od­ra­zom, be­rieš prí­liš veľký ohľad na nie­koho, kto si to možno vô­bec ne­za­slúži. Už sa ne­pý­taš, čo uro­bíš TY, ale čo uro­bíte VY. Nie si sama se­bou, plyt­váš svo­jím dra­ho­cen­ným ča­som, chceš mu vy­ho­vieť a hoci si uve­do­mu­ješ, že si sa zme­nila, po­kla­dáš to za nor­málne, veď to sa predsa stáva. Ak nie­koho mi­lu­ješ mala by si sa ve­dieť roz­ho­do­vať tak, aby sa to pá­čilo aj jemu, aby bol s te­bou spo­kojný. Alebo nie?

 

Je veľmi tenká hra­nica me­dzi ústup­kami, ktoré pre toho dru­hého uro­biť mô­žeš a tými, ku kto­rým by ni­kdy ne­malo dôjsť. Pre­dov­šet­kým to­tiž mu­síš byť schopná žiť sama so se­bou. To predsa nejde, ak ho­vo­ríš veci, kto­rým ne­ve­ríš len preto, aby si sa svojmu dra­hému za­vďa­čila alebo naňho uro­bila do­jem.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk
zdroj: unsp­lash.com
Kvôli ni­komu sa ne­smieš od zá­kla­dov zme­niť. Tvoj svet dr­žia predsa po­hro­made sny, ktoré sní­vaš a ide­ály, kto­rým ve­ríš. Ni­kdy si ich ne­ne­chaj vziať, ni­kdy ne­do­voľ, aby z teba nie­kto vy­mo­de­lo­val kó­piu svo­jich pre­sved­čení. Nie si tvárna hmota, si predsa dievča, čo má vlastný ná­zor a je schopné roz­hod­núť sa samo. Slo­bodne a svoj­voľne. Nie tak, ako ti pred­píšu iní . Je v po­riadku ne­sú­hla­siť. Je v po­riadku od­ísť, keď cí­tiš, že si sa ocitla v klietke, že tvoja vôľa už nie je taká slo­bodná, ako ke­dysi.

Nie je to jed­no­du­ché, ob­zvlášť ak toho dru­hého na­ozaj ľú­biš. Ale ľahko sa môže stať, že sa na klietke za­vrú dvierka, za­cvakne zá­mok a ty už ne­náj­deš silu znova vzliet­nuť. Nauč sa roz­li­šo­vať, čo vo svo­jom vnútri mô­žeš zme­niť. Vy­medz si hra­nice a ne­prek­ra­čuj ich, pre­tože isté obete jed­no­du­cho  ne­mô­žeme pri­niesť. Kvôli ni­komu…

 

Komentáre